Dá sa temperament zmeniť? Čo je dané a čo sa dá trénovať

Koľkokrát ste si sľúbili, že nabudúce zareagujete inak, a nabudúce to dopadlo úplne rovnako? Tá skúsenosť stojí za väčšinou otázok na tému zmeny temperamentu a odpoveď na ňu nie je ani "dá sa to", ani "nedá sa to". Presnejšie je rozdeliť temperament na dve časti, pretože jedna sa drží celý život a druhá sa posúva aj bez toho, aby ste si to všimli.

Odborný pohľad na tento rozdiel najlepšie zhrnula psychologička Mary Rothbartová. Temperament podľa nej tvorí reaktivita, teda to, čo sa vo vás spustí samo, a sebaregulácia, teda schopnosť tú reakciu spomaliť či nasmerovať inam. Reaktivita je z veľkej časti daná. Sebaregulácia sa vyvíja od útleho veku ďalej a v dospelosti sa dá cielene trénovať.

Čo ukazujú výskumy dvojčiat

Behaviorálna genetika rieši jednoducho položenú otázku: nakoľko za rozdiely medzi ľuďmi môžu gény a nakoľko prostredie. Najsilnejším nástrojom sú dvojčatá, hlavne tie jednovaječné vychované oddelene. Ak si dvaja ľudia s rovnakou genetickou výbavou zostanú podobní aj po rokoch v iných rodinách, ťažko to pôjde pripísať výchove.

Thomas Bouchard a Matt McGue túto literatúru opakovane zhŕňali, okrem iného v prehľade z roku 2003. Výsledok sa drží pozoruhodne stabilne naprieč štúdiami: zhruba polovicu rozdielov medzi ľuďmi v osobnostných črtách vysvetľujú gény, zvyšok ide na vrub prostredia. A tu prichádza prvé prekvapenie. Tie prostredia, ktoré rozhodujú, sú väčšinou takzvane nespoločné. Inými slovami, súrodenci vyrastajúci v tej istej domácnosti si nie sú o mnoho podobnejší než náhodne vybraní ľudia, ak odčítame gény.

Tu sa však patrí dodať, čo to číslo neznamená, pretože práve na tom sa láme väčšina sporov o dedičnosť. Nejde o tvrdenie, že polovica vašej povahy je z génov a druhá z výchovy. Dedivosť je štatistika o skupine, nie o jednotlivcovi: opisuje, aká časť rozdielov medzi ľuďmi v danej populácii súvisí s génmi. O vás osobne nehovorí vôbec nič a nič nepredurčuje. V stabilnom prostredí, kde majú všetci podobné podmienky, tá hodnota dokonca stúpa, pretože rozdiely medzi ľuďmi zostáva vysvetliť už len ich výbavou.

Pri temperamente v užšom zmysle, teda pri tempe, dráždivosti a emočnej reaktivite, býva dedičná zložka skôr vyššia než pri naučených postojoch a hodnotách. Práve tento rozdiel je dôvod, prečo sa v psychológii temperament a charakter opisujú oddelene a prečo sa s každým z nich pracuje inak. Podrobnejšie to rozoberá text o rozdiele medzi temperamentom, charakterom a osobnosťou.

Druhou oporou je práca Jeroma Kagana. Ten už u štvormesačných dojčiat rozlíšil vysoko a nízko reaktívne deti podľa toho, ako silno reagovali na nové podnety, a potom ich sledoval roky. Vysoká reaktivita predpovedala zdržanlivosť a opatrnosť v neskoršom veku, lenže nie tak priamočiaro, ako by sa čakalo. Výraznú zdržanlivosť si do ďalších rokov odniesla len časť týchto detí, zhruba tretina. Zvyšok sa pohyboval niekde medzi. Takmer nikto z nich sa však nepreklopil do opačného extrému a nestal sa z neho bezstarostný typ, ktorého nič nerozhodí.

Osobnosť dozrieva, aj keď si to nevšimnete

Vedľa dedičnosti stojí druhá otázka: čo sa s črtami deje v čase. Odpoveď ponúkla veľká metaanalýza, ktorú publikovali Brent Roberts, Kate Waltonová a Wolfgang Viechtbauer v roku 2006. Prešli desiatky dlhodobých štúdií a sledovali, ako sa priemerné hodnoty čŕt posúvajú s vekom.

Vyšiel z toho vzorec, ktorému sa hovorí princíp zrenia. Ľudia v priebehu dospelosti v priemere priberajú na emočnej stabilite, svedomitosti a sociálnej dominancii. Otvorenosť voči novému kulminuje skôr v mladšej dospelosti a v neskoršom veku mierne klesá. Zmeny nie sú dramatické, zato idú u veľkej časti populácie rovnakým smerom a najväčší kus pohybu spadá do obdobia medzi dvadsiatkou a štyridsiatkou.

Znamená to, že človek s výbušnou povahou bude v päťdesiatke pokojnejší, než bol v dvadsiatich piatich. Stále však zostane výbušnejší než jeho rovesník, ktorý bol v dvadsiatich piatich pokojný. Poradie medzi ľuďmi sa drží oveľa tvrdšie než absolútne hodnoty, a čím ste starší, tým je stabilnejšie.

Za tým posunom pritom nestojí vek sám osebe, ale roly, do ktorých človek vstupuje. Kto má prácu, za ktorú nesie zodpovednosť, alebo doma niekoho, kto sa naňho spolieha, dostáva denný tréning v spoľahlivosti a v držaní emócií na uzde. Život od vás začne vyžadovať správanie, ktoré ste predtým nepotrebovali, a po pár rokoch opakovania z neho bude vlastnosť.

A teraz tá kontraintuitívna časť. Jonathan Quoidbach, Daniel Gilbert a Timothy Wilson publikovali v roku 2013 v Science výskum na tisícoch ľudí a našli u nich systematický omyl. Účastníci v každom veku uvádzali, že za posledných desať rokov sa dosť zmenili, ale že v nasledujúcich desiatich rokoch sa zmenia len málo. Autori tomu hovoria ilúzia konca dejín. Zmenu teda spoľahlivo rozpoznáme spätne a rovnako spoľahlivo ju podceňujeme dopredu.

Čo zmeniť nejde a čo áno

Delenie je celkom ostré, len čo si človek položí otázku, na akej úrovni sa pýta. Základná reaktivita zostáva. Prah, na ktorom sa vo vás niečo spustí, rýchlosť nábehu a čas, za ktorý sa vrátite na pokojovú hladinu, to všetko patrí k výbave, s ktorou ste prišli na svet.

Melancholik neprestane vnímať aj nevypovedané veci a neprestane si nevydarenú vetu prehrávať. Cholerikovi žiadny tréning nepredĺži knôt na dĺžku toho flegmatikovho. Sangvinik nezačne mať radosť z troch hodín ticha nad tabuľkou. Čo sa však mení, a mení sa veľa, je repertoár toho, čo s reakciou urobíte.

Vlado v desiatich rokoch odmietal ísť sám kúpiť rožky, pretože by musel hovoriť s predavačkou. Dnes má tridsaťpäť a vedie celodenné školenia pre dvadsať ľudí bez toho, aby na ňom niekto spoznal nervozitu. Vyzerá to ako premena temperamentu. Nie je. Cestou z každého školenia ide hodinu v úplnom tichu bez rádia a večer nedvíha telefón. Reaktivita zostala rovnaká, zmenili sa zručnosti a hlavne to, ako si Vlado okolo nich stavia deň.

Presne to je rozdiel, ktorý stojí za zapamätanie. Nemeníte to, čo vo vás naskočí. Meníte to, čo nasleduje, ako dlho to trvá a v akom prostredí sa to celé odohráva.

Želanie nestačí, zmena ide cez správanie

Zaujímavú odpoveď na otázku "môžem si zmenu jednoducho objednať" dali Nathan Hudson a Chris Fraley (2015). Niekoľko mesiacov sledovali študentov, ktorí chceli zmeniť niektorú zo svojich čŕt. Skupina, ktorá zostala pri želaní, sa nikam neposunula. Skupina, ktorá si každý týždeň nastavila konkrétne správanie v konkrétnej situácii, sa posunula merateľne.

Rozdiel medzi "chcem byť trpezlivejší" a "keď mi kolega bude vysvetľovať problém, nechám ho dohovoriť, aj keď riešenie už poznám" je v tom, že prvá veta sa nedá vykonať. Druhá áno, a to aj vo chvíli, keď sa vám nechce.

Oplatí sa pripomenúť, že merateľný posun v takých výskumoch nie je premena. Ide o mierny pohyb na škále, nie o výmenu typu. Kto čaká, že sa z neho po pol roku cvičenia stane niekto iný, bude sklamaný. Kto čaká, že prestane raz za mesiac zbytočne zraniť blízkeho človeka, má reálny cieľ.

Šesť postupov, ktoré pracujú s temperamentom, nie proti nemu

Najlepšie výsledky mávajú postupy, ktoré vašu prirodzenú tendenciu využijú namiesto toho, aby ju potláčali. Sangvinik pri samoštúdiu nevydrží, zato pri spoločnom učení s kamarátom áno. Melancholik sa k improvizácii nedonúti, ale pripraviť si tri varianty dopredu zvládne.

• Pomenujte si telesný signál, ktorý prichádza skôr než reakcia. Väčšina ľudí ho má a väčšina si ho nevšíma.
• Vložte medzi podnet a odpoveď mechanickú prekážku: napísať a neodoslať, vstať od stola, odložiť rozhodnutie do rána.
• Namiesto boja so sebou upravte prostredie. Kto sa ľahko zahltí, potrebuje predvídateľný režim viac než ďalšie predsavzatie.
• Cvičte v malých stávkach. Nesúhlas sa nacvičuje pri výbere reštaurácie, nie pri vyjednávaní o plate.
• Priberte si jedného človeka, ktorý vám dá spätnú väzbu na to, ako pôsobíte. Sebaodhad má pri vlastnom správaní slepé miesto.
• Počítajte s regresom. Pri únave a spánkovom deficite sa každý vracia k pôvodnému nastaveniu a neznamená to, že práca bola zbytočná.

Kde presne máte silné a slabé miesto, sa dá zistiť rýchlejšie než ročným sebapozorovaním. Test temperamentu má 24 otázok a zaberie okolo štyroch minút; okrem hlavného typu ukáže aj prímes a najmenej výraznú zložku, čo býva práve to, čo stojí za tréning. Ako sa štyri typy miešajú dohromady, rozoberá text o kombináciách temperamentov.

Kedy má zmysel chcieť zmenu a kedy nie

Nie každá nespokojnosť s vlastnou povahou volá po tréningu. Občas volá po zmene prostredia. Introvertný melancholik v otvorenej kancelárii s desiatimi telefonátmi za hodinu nemá problém s temperamentom, má problém s miestom, kde trávi osem hodín denne.

Užitočná otázka znie: bráni vám tá vlastnosť dostať sa tam, kam chcete, alebo vám len prekáža, že nie ste ako niekto iný? Prvý prípad stojí za prácu. Druhý býva skôr porovnávanie, ktoré nikam nevedie, pretože každý typ má svoju cenu aj svoj účet. U detí je tá otázka ešte citlivejšia a rodičia na ňu narážajú skôr než na čokoľvek iné, ako opisuje text o temperamente u detí.

A ešte jedna hranica. Keď sa z bežnej reaktivity stane niečo, čo vám dlhodobo berie spánok, chuť do vecí alebo schopnosť fungovať, nejde už o temperament a žiadna svojpomocná stratégia to nevyrieši. Tam patrí odborná pomoc, nie ďalšie kolo predsavzatí. Kde presne tá hranica leží pri jednotlivých typoch, rozoberá text o tom, ako sa temperamenty vyrovnávajú so stresom.

Skúste si na najbližší mesiac vybrať jedinú situáciu, ktorá sa vám opakuje aspoň raz týždenne, a napísať si jednu vetu o tom, čo v nej urobíte inak. Nie vlastnosť, nie predsavzatie, jednu vetu o správaní. Za mesiac uvidíte na sebe rozdiel, ktorý by vám samotné želanie neprinieslo ani za rok.