Temperament u detí: 9 vlastností, 3 typy a čo s nimi doma

V štyroch mesiacoch dieťa ešte nevie sedieť, a predsa sa už dá čo-to odhadnúť o tom, aký školák z neho bude. Jerome Kagan na Harvarde od 80. rokov púšťal dojčatám neznáme zvuky a ukazoval im cudzie predmety. Zhruba pätina z nich reagovala prudko: kopala nôžkami, vzpínala sa a rozplakala sa. Keď sa k tým istým deťom vracal o mnoho rokov neskôr, práve z tejto skupiny pochádzala väčšina tých, ktorí sa v novej spoločnosti držali pri stene a novú situáciu si najprv obzreli z bezpečnej vzdialenosti.

Kagan to nazval behaviorálnou inhibíciou a ukázal na nej vec, ktorú rodičia druhého dieťaťa väčšinou objavia sami. Sklon reagovať rýchlo alebo opatrne, nahlas alebo potichu je na svete skôr než výchova. Neznamená to osud, pretože z opatrného dojčaťa nevyrastie automaticky plachý dospelý, ale znamená to východiskové nastavenie, s ktorým sa dá pracovať lepšie než proti nemu.

Deväť vlastností a tri typy detí

Najpodrobnejšiu mapu tejto oblasti nakreslili manželia Alexander Thomas a Stella Chess. Ich newyorská longitudinálna štúdia sa začala v roku 1956, sledovala deti od prvých mesiacov života do dospelosti a stojí na rozhovoroch s rodičmi o úplne obyčajných veciach: ako dieťa je, ako zaspáva, čo robí s novou hračkou alebo s cudzím človekom vo dverách.

Z toho vzniklo deväť dimenzií temperamentu. Patrí medzi ne úroveň aktivity, pravidelnosť telesných rytmov, reakcia na novú situáciu, prispôsobivosť, intenzita reakcií, prah citlivosti na podnety, prevažujúce ladenie, vytrvalosť a miera rozptýliteľnosti. Každá z nich je škála, nie priehradka, a väčšina detí ich má rozhádzané: jedno zaspáva ako hodinky a pritom sa zľakne každého zvončeka.

Keď autori hľadali, či sa dimenzie zhlukujú, vyšli im tri obrázky, ktoré odvtedy pozná takmer každá učebnica vývinovej psychológie:

• Ľahké dieťa je a spí v pravidelnom rytme, novinky prijíma bez veľkého protestu a jeho nálada býva väčšinou dobrá.
• Pri náročnom dieťati sú rytmy nepravidelné, reakcie silné a na každú zmenu si potrebuje dlhšie zvykať. Krik má hlasitejší a radosť takisto.
• Pomaly sa rozohrievajúce dieťa sa stiahne pred všetkým novým, ale bez tlaku sa do toho po niekoľkých opakovaniach zapojí a nakoniec si vec obľúbi.

Tu prichádza tá časť, ktorú popularizácia obvykle vynechá. Do týchto troch skupín sa podarilo zaradiť zhruba 65 percent detí vo vzorke. Zvyšná tretina bola kombináciou alebo do žiadneho obrázka poriadne nesadla. Ak teda pri svojom dieťati márne hľadáte, ktorému opisu zodpovedá, nie je to chyba pozorovania; je to najčastejší výsledok.

Novší pohľad pridala Mary Rothbart, ktorá temperament opisuje ako súhru dvoch vecí: reaktivity, teda ako silno sa dieťa rozbehne, a sebaregulácie, teda ako dobre sa dokáže zase spomaliť. Druhá zložka sa s vekom vyvíja a práve do nej mieri takmer všetko, čo môže rodič urobiť.

Goodness of fit: súlad je dôležitejší než typ

Najcennejšia vec, s ktorou Thomas a Chess prišli, nie je typológia, ale koncept, ktorý nazvali goodness of fit. Do slovenčiny sa prekladá ako súlad medzi temperamentom dieťaťa a nárokmi prostredia, v ktorom žije. Podľa ich pozorovaní nepredpovedal neskoršie ťažkosti sám temperament, ale rozpor medzi ním a tým, čo od dieťaťa okolie chcelo.

Prakticky to znamená, že takzvané náročné dieťa nie je horšie dieťa. V rodine, kde sa dá počítať s tým, že si na nový krúžok zvyká tri týždne, a kde večerný rituál prebieha zakaždým rovnako, vyrastie z prudkého temperamentu energický a priamy človek. V rodine, ktorá tú istú reakciu číta ako neposlušnosť a odpovedá na ňu tlakom, sa z toho stane každodenný boj a dieťa sa navyše naučí, že s ním niečo nie je v poriadku.

Rovnaký mechanizmus funguje aj naopak. Pokojné a prispôsobivé dieťa to má ľahké takmer všade, ale v rodine, ktorá berie jeho nenáročnosť ako samozrejmosť, sa ľahko stane tým, na koho sa nikdy neujde pozornosť, pretože nevystrája.

Kde temperament uvidíte v bežnom dni

Nepotrebujete dotazník ani odborníka. Stačí sledovať štyri situácie, ktoré sa doma odohrávajú tak či tak.

Prvý kontakt s novým. Príde návšteva alebo prvýkrát vojdete do herne. Beží dieťa rovno dnu? Zostane vám na nohe desať minút a potom sa odlepí? Alebo stojí a pozerá sa celú hodinu a zapojí sa až budúci týždeň? Je to najvýrečnejšie pozorovanie, aké máte k dispozícii.

Zmena plánu. Zrušený výlet, iná cesta zo škôlky, chlieb namiesto rožka. Jedno dieťa pokrčí plecami, druhé sa dvadsať minút zlostí, tretie sa spýta, prečo sa to zmenilo, a ešte večer sa k tomu vráti.

Koniec zábavy. Sledujte, ako dlho trvá prechod od hry k večeri. Pomalý rozbeh a pomalé ukončovanie idú obvykle spolu, takže dieťa, ktoré sa dlho rozkukáva, potrebuje aj dlhšie varovanie pred koncom.

Vytrvalosť pri jednej veci. Koľko minút vydrží pri stavebnici, keď mu jeden dielik nesadne? Vzdá to potichu, alebo začne hádzať kockami po izbe? Rozptýliteľnosť a vytrvalosť spolu súvisia menej, než by človek čakal; existujú deti, ktoré rozptýli čokoľvek a pritom sa k svojej veci vytrvalo vracajú.

Výchova podľa toho, čo máte doma

Živé dieťa

Vysoká aktivita a silné reakcie potrebujú dva ventily. Prvým je pohyb skôr, než sa nahromadí; hodina vonku pred úlohami urobí pre pokoj viac než akékoľvek dohováranie počas nich. Druhým sú jasné a stručné pravidlá, pretože dlhé vysvetľovanie v rozbehnutej chvíli nikto nepočúva.

Pri prudkých reakciách sa osvedčuje oddeliť emóciu od správania. Hnev je v poriadku, kopanie do dverí nie, a tento rozdiel sa dá povedať jednou vetou, ktorú dieťa počuje stále rovnakú. Pochvala navyše funguje lepšie za to, čo dieťa zvládlo, než za to, aké je.

Citlivé dieťa

Nižší prah citlivosti znamená, že tabule v obchodnom centre, štítok na tričku aj hlasná teta sú pre také dieťa naozaj silné podnety, nie výhovorka. Pomáha znížiť nálož, nie otužovať: kratšie návštevy, tichšie miesto na úlohy, pokojný záver dňa.

Silné prežívanie sa u citlivých detí často spája s tým, že si veci prehrávajú a v hlave si vopred stavajú čierne scenáre. Užitočné je pomenovať vopred a konkrétne, čo sa bude diať. "Zajtra ideme k doktorovi, budeš tam sedieť na stoličke a pani sa pozrie na krk" urobí viac než uisťovanie, že to nič nebude.

Pomaly sa rozohrievajúce dieťa

Toto dieťa potrebuje čas, nie postrčenie. Keď ho pri dverách krúžku odlepíte násilím, naučí sa, že nová situácia končí bojom s rodičom. Keď ho necháte tri lekcie sedieť na lavičke a pozerať sa, na štvrtej sa obvykle zapojí samo.

Funguje aj prísť skôr než ostatní, pretože vojsť do prázdnej miestnosti je niečo iné než vojsť medzi pätnásť hotových skupiniek. A oplatí sa povedať učiteľke jednu vetu vopred: "Chvíľu sa pozerá, potom sa zapojí." Ušetrí to dieťaťu sériu vyzvaní, na ktoré ešte nie je pripravené.

Nálepky, ktoré sa lepia na celý život

Najväčšiu škodu nenapácha temperament, ale to, čo si o ňom dieťa vypočuje. "On je u nás ten divoký" alebo "tá je strašne citlivá" sa pred dieťaťom povie stokrát a jedného dňa to začne používať samo ako vysvetlenie, prečo niečo neskúsi.

Opisujte preto správanie, nie povahu. Rozdiel medzi "si nešikovná" a "tá miska bola príliš blízko kraja" znie ako hra so slovíčkami a v hlave dieťaťa je to úplne iná informácia. Pri opise správania sa dá niečo zmeniť, pri opise povahy nie.

Druhá pasca je opačná: pokúšať sa temperament zlomiť. Z introvertného dieťaťa sa sériou narodeninových osláv nestane spoločenský typ, len dieťa, ktoré navyše vie, že také, aké je, nestačí. Kedy ste naposledy od svojho dieťaťa chceli, aby bolo rýchlejšie, než vie byť?

Pracovať sa dá so sebareguláciou, nie s východiskovým nastavením. Opatrné dieťa sa môže naučiť osloviť predavačku, prudké dieťa sa môže naučiť odísť z izby skôr, než hodí kockou. Oboje trvá roky a prebieha po malých krokoch a v oboch prípadoch to nemení to, čo dieťa vnútri cíti, len to, čo s tým urobí. Podobná otázka sa rieši aj u dospelých, pozrite si text o tom, či sa dá temperament zmeniť.

Jedna hranica na záver tejto časti. Temperament vysvetľuje štýl reakcií, nie všetko. Keď dieťa dlhodobo nespí, stráca záujem o veci, ktoré ho bavili, hovorí o sebe veľmi negatívne alebo jeho záchvaty hnevu neustupujú s vekom, nie je to otázka povahy a patrí to k detskému lekárovi alebo psychológovi. Domáca typológia žiadnu odbornú pomoc nenahrádza.

Keď sa rodič a dieťa netrafia do tempa

Najčastejším zdrojom domáceho napätia nie je náročné dieťa, ale rozdiel medzi dvoma temperamentmi v jednej kuchyni. Rýchla mama, ktorá má v hlave už tri ďalšie úlohy, oblieka pomaly sa rozohrievajúce dieťa, ktoré si potrebuje samo natiahnuť druhú topánku. Za päť rokov ich takto absolvujú tisíc a zakaždým odchádzajú nahnevaní obaja.

Inokedy je to naopak. Pokojný ocko s pomalým tempom a živé dieťa, ktoré od rána potrebuje pohyb a hluk. Otec má pocit, že doma nikdy nie je ticho, dieťa má pocit, že s ním nikto nechce behať, a pritom nikto z nich nerobí nič zle.

Rozdiel v tempe sa rieši oveľa lepšie, keď viete, na ktorej strane stojíte vy. Náš test temperamentu má 24 otázok a zaberie okolo štyroch minút; je určený dospelým, takže ho vyplňte za seba, nie za dieťa. Rodič, ktorý o sebe vie, že v tlaku zrýchľuje a zvyšuje hlas, dokáže ráno pri topánkach ubrať skôr, než sa rozbehne piaty konflikt v týždni. Ako sa potom dajú čítať výsledky a čo s nimi, opisuje text o tom, ako zistiť svoj temperament.

Skúste jednu vec: budúci týždeň si po každom rannom alebo večernom konflikte poznačte, o čo v ňom naozaj šlo. Či o rýchlosť, o hluk, o zmenu plánu, alebo o koniec zábavy. Po siedmich dňoch sa v poznámkach obvykle ozve jedna a tá istá vec, a tá sa dá naplánovať inak. Históriu štyroch klasických pováh aj ich modernú podobu zhŕňa prehľad druhov temperamentu.