Temperament a Big Five: čo štyri typy o vás nepovedia

Na firemnom workshope sa popoludnie skončí tým, že si osemnásť ľudí navzájom prečíta svoje výsledky. Dvom z nich vyšiel melancholik. Jedna z nich je účtovníčka, ktorá má rozpočty hotové tri dni pred termínom a v kalendári farebné bloky. Druhý je grafik, ktorý odovzdáva v noci pred uzávierkou, dvakrát do roka zabudne na faktúru a k práci sa vracia, len keď ho niečo chytí.

Obaja dostali rovnakú nálepku a nemajú takmer nič spoločné. Pritom to nie je chyba testu. Antická typológia totiž pracuje s dvoma vlastnosťami z piatich, ktoré dnešná psychológia meria, a tie tri zvyšné necháva úplne voľné.

Eysenckove dve čiary

Hans Eysenck v 50. a 60. rokoch urobil so štyrmi temperamentmi niečo, čo Galéna nenapadlo. Nezaujímalo ho, či za povahou stoja telesné šťavy. Zaujímalo ho, koľko nezávislých vlastností potrebujeme, aby sme rozdiely medzi ľuďmi opísali, a z jeho analýz vyšli dve.

Prvou je extraverzia. Opisuje, kam mieri vaša pozornosť a odkiaľ beriete energiu: či vás spoločnosť dobíja, alebo vysáva, ako rýchlo idete do akcie a koľko podnetov okolo seba potrebujete, aby ste sa cítili dobre.

Druhou je neuroticizmus, teda emočná reaktivita. Nehovorí, či ste smutní. Hovorí, ako silno a ako dlho vás rozhodí nepríjemná vec. Na jednom konci škály je stabilný človek, ktorého kritika na porade prejde do obeda, na druhom konci ten, kto si tú istú vetu prehráva ešte v piatok večer.

Keď tie dve čiary skrížite, vzniknú štyri kvadranty a v nich sedia štyri klasické temperamenty. Sangvinik je stabilný extravert, cholerik labilný extravert, flegmatik stabilný introvert a melancholik labilný introvert. Slovo labilný je tu technický termín pre vyššiu reaktivitu, nie diagnóza a ani nič, čo by sa dalo čítať ako nedostatok.

Eysenck sa pritom k starým Grékom prihlásil sám a vo svojich knihách kreslil štyri temperamenty priamo do kruhu okolo oboch osí. Nešlo mu o úctu k tradícii. Viedla ho úvaha, že za rozdielom medzi introvertom a extravertom stojí niečo telesné, konkrétne rozdielna miera vzrušivosti nervovej sústavy: kto má základnú hladinu vyššiu, potrebuje menej podnetov zvonka, aby mal dosť. Detaily tejto hypotézy neskorší výskum prepísal, samotné dve dimenzie však zostali.

Históriu tých štyroch mien od Hippokrata (okolo roku 400 pred naším letopočtom) po Galéna, ktorý ich o šesť storočí neskôr pomenoval, sleduje prehľad štyroch temperamentov. Eysenckov prínos bol v tom, že namiesto štyroch kolóniek ponúkol dve spojité škály. Na nich môže človek stáť kdekoľvek vrátane miesta presne v strede.

Z dvoch dimenzií päť

Ďalšia generácia výskumníkov išla inou cestou. Lewis Goldberg (1990) nadviazal na lexikálnu hypotézu: čo je v medziľudských rozdieloch dôležité, to si jazyk pomenoval, takže stačí pozbierať všetky prídavné mená opisujúce ľudí a pozrieť sa, ktoré z nich chodia spolu. Paul Costa a Robert McCrae v 80. rokoch dotiahli meraciu stránku veci.

Z tých analýz opakovane vypadlo päť dimenzií namiesto dvoch. Extraverzia a neuroticizmus zostali, pribudli k nim otvorenosť voči skúsenosti, svedomitosť a prívetivosť. Tento päťfaktorový model sa dnes používa ako spoločný jazyk na opis osobnosti a jeho hlavná prednosť je nudná, ale podstatná: opakovane vychádza rovnako v rôznych jazykoch a kultúrach.

Čo tie tri nové dimenzie merajú? Otvorenosť voči skúsenosti opisuje chuť na nové a nezvyčajné, od cestovania po abstraktné myšlienky. Svedomitosť sa týka poriadku, plánovania a dotiahnutia vecí do konca. A prívetivosť hovorí, či v konflikte inštinktívne hľadáte dohodu, alebo si idete za svojím, aj keď to niekoho stojí nervy.

Vráťme sa k účtovníčke a grafikovi z workshopu. Obaja môžu byť labilní introverti, takže obaja spadnú do melancholického rohu. Líšia sa vo svedomitosti, a tá v antickom systéme jednoducho nie je. Zaujímavé pritom je, že práve svedomitosť patrí podľa metaanalýzy Barricka a Mounta (1991) k najlepším osobnostným prediktorom pracovného výkonu naprieč profesiami. Štyri temperamenty o nej nepovedia vôbec nič.

Mapa: temperament a jeho profil v Big Five

Tabuľka ukazuje, ako štyri temperamenty vyzerajú preložené do päťfaktorového jazyka. Ide o orientačný prevod, nie o rovnicu.

Všimnite si prázdne miesta. Otvorenosť voči skúsenosti sa v tabuľke neobjaví ani raz a svedomitosť takisto nie, pretože z Eysenckových dvoch osí nijako nevyplývajú. Poznámky o prívetivosti pri cholerikovi a flegmatikovi už idú za rámec pôvodného modelu a berú sa skôr z pozorovania, ako sa tieto typy opisujú v praxi.

Že medzi klasickými temperamentmi a päťfaktorovým modelom existuje merateľný vzťah, potvrdila aj práca, ktorú publikovali Strelau a Zawadzki (1995). Súvislosti vychádzajú predovšetkým pri extraverzii a emočnej reaktivite, čo zodpovedá tomu, čoho si všímali už starí lekári. Pri zvyšných troch dimenziách sa antická typológia jednoducho nemá čoho chytiť.

Čo typológia zamlčuje

Prvé zjednodušenie je v tom, že dimenzie sú spojité, kým typ je kolónka. Keď sa ľudia delia na introvertov a extravertov, vzniká dojem dvoch skupín. V skutočnosti sa väčšina ľudí drží okolo stredu oboch škál, takže najpočetnejšia je celkom nezaujímavá skupina tých, ktorí sú napoly jedno aj druhé.

Z toho plynie druhý problém. U človeka blízko stredu rozhoduje o výslednej nálepke rozdiel niekoľkých bodov a ten sa môže posunúť podľa toho, či test vypĺňate po dobrom víkende, alebo v utorok po hádke. Čím ďalej od stredu, tým stabilnejší výsledok. To je mimochodom dôvod, prečo sa ľuďom s vyhraneným profilom opis ich typu zdá taký presný, kým ostatní krútia hlavou.

Tretia vec je pravdepodobnostná povaha celého opisu. Veta "melancholici sú starostliví" znamená v dátach asi toľko, že v melancholickom rohu nájdete o niečo viac starostlivých ľudí. Neznamená, že váš známy melancholik niekedy odovzdal čokoľvek načas.

Ako to vyzerá v praxi? Do jedného vývojárskeho tímu nastúpia dvaja ľudia a obom vyjde flegmatik. Prvý z nich drží pokoj, pretože ho nič nerozhodí, a pritom si vedie podrobný zoznam úloh, takže sa naňho dá spoľahnúť do bodky. Druhý pôsobí rovnako pokojne, lenže jeho vyrovnanosť pramení z toho, že mu termíny nepripadajú dôležité. Vedúci, ktorý ich bude riadiť rovnako, sa pri druhom z nich o mesiac nestačí čudovať. Rozdiel medzi nimi neleží v temperamente, ale vo svedomitosti, ktorú žiadny zo štyroch antických opisov nepokrýva.

Skúste si teraz predstaviť desať ľudí, ktorých poznáte najlepšie. Koľkých z nich by ste bezo zvyšku zaradili do jednej zo štyroch kolóniek? Väčšine ľudí vyjde tak polovica, a to je poctivý odhad rozlišovacej schopnosti celého systému.

Prečo typy napriek tomu prežili

Keby o užitočnosti rozhodovala len presnosť, štyri temperamenty by zmizli niekedy v 80. rokoch. Nezmizli a stojí za tým vlastnosť, ktorú psychometria nemeria: zrozumiteľnosť.

Poviete "je to typický cholerik" a každý pri stole si okamžite predstaví konkrétne správanie. Skúste to isté vetou "vysoká extraverzia, vyšší neuroticizmus, nižšia prívetivosť" a polovica miestnosti sa odpojí pri druhom slove. Typ funguje ako meno, s ktorým sa dá pracovať v bežnom rozhovore, kým päť čísel v percentiloch je nástroj pre niekoho, kto s nimi vie zaobchádzať.

Druhá výhoda je v tom, že typológia opisuje celého človeka naraz. Päťfaktorový model vám dá päť nezávislých údajov a ich zloženie si musíte poskladať sami. Štyri temperamenty túto kombináciu už nesú v sebe, a keď k primárnej zložke pridáte prímes, dostanete šestnásť profilov, ktoré pokrývajú aj rozpory vnútri jedného človeka. Ako sa dve zložky navzájom prebíjajú, ukazuje prehľad kombinácií temperamentov.

A po tretie: typ sa pamätá. Päť čísel z dotazníka zabudnete do mesiaca, ale na to, že ste flegmatik s cholerickou prímesou, si spomeniete aj o rok, keď vás na porade zase niekto požiada o rýchle rozhodnutie.

Ako čítať obe veci spolu

Najrozumnejšie je brať temperament ako vstupnú bránu a päťfaktorový model ako podrobnú mapu. Test temperamentu má 24 otázok a zaberie okolo štyroch minút; výsledkom je primárny temperament, prímes a poznámka o zložke, ktorá u vás vyšla najnižšie. Dá sa potom čítať ako meno pre to, čo na sebe dávno pozorujete.

Keď chcete ísť do detailu, Big Five test ukáže pozíciu na piatich nezávislých škálach vrátane tých troch, o ktorých antická typológia mlčí. Práve tam sa rozhoduje o rozdiele medzi účtovníčkou a grafikom z úvodu, pretože obaja môžu mať rovnaký temperament a pritom iný vzťah k termínom, k pravidlám a k novým veciam.

Obe porovnania sú pritom orientačné. Ani jeden z tých testov nie je diagnostika a ani jeden nehovorí, na čo sa hodíte a na čo nie. Pomôže skôr tam, kde potrebujete pomenovať, prečo vám určitý druh práce alebo určitý typ ľudí sedí lepšie než iný. Konkrétny postup pozorovania rozoberá text o tom, ako zistiť svoj temperament.

Jedna vec na antickej typológii stojí za povšimnutie aj po dvoch tisícoch rokov. Hippokrates ani Galén nemali štatistiku, dotazníky ani vzorky o tisíckach ľudí. Mali len dlhé roky pozorovania pacientov, a predsa sa trafili do dvoch dimenzií, ktoré v moderných analýzach zakaždým vyskočia medzi prvými. Tie zvyšné tri čakali na objavenie ďalších dvadsať storočí.