Čo robiť po maturite: test, ktorý pomôže vybrať smer

Týždeň po maturite. Adela má v telefóne štyridsať gratulácií, v zásuvke vysvedčenie a v hlave jednu otázku, ktorú od piatka počula asi dvadsaťkrát: a čo teraz? Pýta sa babka, pýta sa sused, pýta sa mama kamarátky pri pokladni v samoobsluhe. Každý z nich má pripravenú aj odpoveď.

Adela ju nemá. Prihlášku na jednu vysokú poslala na jar hlavne preto, aby bol doma pokoj, a odvtedy si na ňu takmer nespomenula. Zvyšok triedy pritom vyzerá, že to má dávno vyriešené.

Tá zdanlivá istota ostatných je z veľkej časti otázka hlasitosti. Kto má jasno, povie to pri prvej príležitosti. Kto nevie, mlčí a prikyvuje, takže v každej triede vzniká dojem, že váha jediný človek. Býva ich podstatne viac.

Otázka, na ktorú má odpoveď každý okrem vás

Po maturite sa zíde niekoľko tlakov naraz a každý ťahá inam. Rodičia mávajú radi titul, pretože je to istota, ktorej rozumejú. Partia ťahá tam, kam ide partia. Spolužiak Štefan nastupuje v septembri do firmy a na fotkách vyzerá, akoby vyhral. Kariérny poradca hovorí o perspektívnych odboroch, aj keď sám vie, že o päť rokov bude ten zoznam vyzerať inak.

K tomu sa pridá tichý predpoklad, ktorý nikto nevysloví nahlas: že v devätnástich sa rozhoduje raz a navždy. Odtiaľ plynie väčšina paniky. Keď má byť jedno rozhodnutie platné na štyridsať rokov, je logické báť sa ho a odkladať ho dovtedy, kým za vás nerozhodne termín.

Barry Schwartz v roku 2004 opísal, čo s rozhodovaním robí množstvo možností. Čím viac volieb človek má, tým dlhšie sa rozhoduje, tým horšie sa rozhoduje a tým viac potom ľutuje. Jeden jeho záver ide proti intuícii: ľudia, ktorí sa snažia zo všetkých variantov vybrať ten najlepší, bývajú so svojou voľbou spokojní menej než tí, ktorým stačil variant dosť dobrý. Zoznam vysokoškolských odborov má stovky položiek, takže z neho nevzniká sloboda, ale paralýza.

Pole sa preto oplatí zúžiť skôr, než sa v ňom začnete prehrabávať. A ešte predtým si položiť otázku, ktorú málokto počuje nahlas: koľko z ciest, ktoré zvažujete, ste si vybrali sami, a koľko ste zdedili po niekom, kto to myslel dobre?

Štyri cesty a pre koho ktorá je

Reálne sa po maturite ponúkajú štyri smery. Nie sú to stupne od najlepšieho po najhorší, aj keď sa tak často podávajú. Každý z nich niekomu sadne a niekoho zomelie, a rozdiel väčšinou nerobí prestíž, ale to, čo budete robiť v utorok dopoludnia.

Stĺpec o tom, komu ktorá cesta sadne, pracuje so šiestimi typmi záujmov, s ktorými prišiel v roku 1959 americký psychológ John Holland a ktoré v roku 1997 rozpracoval: realistický (R) pri ľuďoch, ktorí pracujú rukami a s vecami, investigatívny (I) tam, kde sa skúma a prichádza veciam na koreň, umelecký (A) pre tvorbu a voľné zadanie, sociálny (S) pre prácu s ľuďmi, podnikavý (E) pre presviedčanie a vedenie a konvenčný (C) pre poriadok, dáta a systém. Nikto nie je jeden typ, každý je kombinácia.

Cesty sa navyše dajú kombinovať, len sa o tom hovorí menej. Práca a k nej externé štúdium, pomaturitné štúdium a po ňom bakalár, rok práce v odbore a potom prihláška poučená skúsenosťou. Nevýhodou kombinácií je čas, výhodou to, že rozhodnutie padne až vo chvíli, keď o odbore niečo viete.

Najprv typ, potom cesta

Holland staval na jednoduchej myšlienke: ľudia si vyhľadávajú prostredie, ktoré zodpovedá ich záujmom, a v takom prostredí potom dlhšie vydržia a odvádzajú lepšiu prácu. Obvyklý postup ide presne opačne. Najprv sa vyberie škola alebo miesto a človek sa do toho potom snaží nejako vojsť.

Ak teda neviete, ktorú zo štyroch ciest vziať, začnite pri otázke, aká práca a aké prostredie vás vlastne baví. Presne na to je test povolania zadarmo: 72 otázok, pri každej činnosti volíte na škále, ako veľmi by vás bavila, zaberie zhruba päť minút a výsledkom je trojpísmenový Hollandov kód a prehľad povolaní, v ktorých sa ľuďom s podobným profilom darí.

Výsledok je mapa, nie rozsudok. Nečakajte od neho vetu „rob toto", pretože žiadny test nevie, aké máte doma podmienky ani čo vydržíte. Čo vie, je pomenovať smer a dať vám zoznam kandidátov, s ktorými sa dá ďalej pracovať.

Adele vyšlo SIA, teda sociálny typ na prvom mieste, za ním skúmanie a tvorba. Z toho kódu nevyplýva jedna škola, ale vyplýva z neho dosť jasné pravidlo: cesta, kde bude celý deň sama pri tabuľkách, jej sadne horšie než cesta, kde má vedľa seba ľudí. To je zúženie, ktoré sa dá použiť hneď zajtra pri prezeraní odborov.

Rok navyše nie je prehra, ale má pravidlá

Andrew Martin v roku 2010 sledoval študentov, ktorí si po strednej škole dali rok pauzu, a opísal, že do štúdia potom vstupovali motivovanejší než ich rovesníci. Poctivé je dodať druhú polovicu nálezu: neplatilo to pre každého a veľa záležalo na tom, čím bol ten rok vyplnený. Voľno samo osebe motiváciu nevyrába.

Rok navyše má preto zmysel vtedy, keď má tvar. Štyri veci, ktoré z neho robia rozhodovací nástroj namiesto odkladu:

• Termín rozhodnutia zapísaný dopredu v kalendári, a to na zimu, teda skôr, než sa začnú podávať prihlášky.
• Program: práca, ku ktorej sa pridá jazyk alebo kurz, a k tomu jedna skúsenosť priamo z odboru, ktorý zvažujete.
• Peniaze spočítané na mesiac vrátane toho, odkiaľ prídu; rok bez príjmu sa doma dojednáva horšie, než sa čaká.
• Jedna zručnosť alebo skúsenosť, ktorú budete mať v júni a vlani v júni ste ju nemali.

Natália strávila po maturite pol roka ako sanitárka, pretože zvažovala zdravotníctvo. Zistila dve veci: že prácu s pacientmi zvláda lepšie, než čakala, a že zmenná prevádzka jej berie všetko ostatné. Prihlášku potom podala na fyzioterapiu, nie na ošetrovateľstvo. Rok jej neušetril rozhodovanie, len ho postavil na niečom, čo si sama vyskúšala.

Práca hneď po maturite: čo získate a čo strácate

Existujú odbory, kde prax váži viac než papier a kde sa dá začať rovno po strednej. Patrí sem veľká časť IT a digitálnych profesií, obchod, remeslá, gastronómia a logistika. Spoločné majú to, že sa v nich výkon spozná rýchlo a nikoho tam veľmi nezaujíma, či za vami stojí titul alebo dva roky odvedenej práce.

Získate tri veci, ktoré sa v škole zháňajú ťažko: vlastné peniaze, spätnú väzbu od reality namiesto od skúšajúceho a dosť presnú informáciu o tom, či vás odbor baví, keď ho robíte osem hodín denne a nie dve hodiny týždenne v laboratóriu.

Strácate pružnosť, a to postupne. Návrat k štúdiu je po roku bežný, po piatich rokoch s nájmom a autom na splátky to už býva iná matematika. Externé štúdium tento problém rieši len sčasti, pretože sa študuje po večeroch a cez víkendy popri celom úväzku. Kto túto cestu volí, mal by s ňou rátať skôr ako s maratónom.

Štefan, ten spolužiak s víťaznou fotkou, dal po pol roku v montážnej hale výpoveď. Nezistil, že by pracovať nechcel. Zistil, že mu nevyhovuje práca, kde sa celý deň nehovorí, čo je informácia, ktorú by v školskej lavici nezískal ani za rok rozmýšľania.

Vysoká s otáznikom: prvý ročník ako experiment

Panuje predstava, že na vysokú sa nastupuje s istotou. Väčšina prvákov ju nemá a časť z nich odbor mení alebo štúdium prerušuje, čo sú na fakultách bežné veci, o ktorých sa pri prijímačkách nehovorí. Nejde o zlyhanie, ale o spôsob, ako sa z diaľky nespoznateľný odbor spozná zblízka.

Nastúpiť sa dá aj s otáznikom, len je dobré si ten otáznik napísať. Experiment znamená, že máte otázku, čas trvania a kritérium. Otázka znie napríklad takto: baví ma, čo sa v tom odbore reálne robí, alebo len to, ako znie jeho názov? Čas trvania je jeden alebo dva semestre. Kritérium je vec, ktorú spoznáte aj v zlom týždni, najlepšie konkrétny predmet alebo prax.

Rozdiel medzi „skúsim a odídem" a „neskúsim" je totiž väčší, než vyzerá. Po roku štúdia odchádzate so splnenými predmetmi, s pár ľuďmi v telefóne a hlavne s vyškrtnutou možnosťou, pri ktorej ste dovtedy len hádali. Keď neskúsite nič, zostane vám na zozname všetko a rozhodovať sa budete o rok z rovnakej pozície, len o rok starší. Ako vyberať odbor skôr než školu, rozoberá samostatný text o tom, kam na vysokú školu.

Jedna hranica tu ale je. Experiment má koniec, driftovanie nie. Keď sa druhý rok premení na tretí a jediným dôvodom, prečo pokračujete, je, že už tam ste, prestal to byť experiment a stalo sa z toho zotrvanie.

Rozhodnutie na rok, nie na život

Herminia Ibarra v roku 2003 opísala na ľuďoch, ktorí menili profesiu, niečo, čo platí aj po maturite: smer sa nenájde rozmýšľaním v kresle, ale malými pokusmi. Človek skúsi, uvidí, ako mu v tom je, a podľa toho upraví predstavu o sebe. Poradie je opačné, než sa bežne čaká. Najprv konanie, potom istota.

Pre rozhodnutie po maturite z toho plynie praktická úľava. Nevyberáte povolanie na štyridsať rokov, vyberáte, čo budete robiť najbližších dvanásť mesiacov. Skúste si vopred odpovedať, čo budete o rok vedieť, čo dnes neviete. Ak je odpoveď „nič", je to zlý variant bez ohľadu na to, ako dobre znie.

K rozhodnutiu patrí aj dátum, keď ho znovu otvoríte. Bez neho sa z každej voľby stáva východiskový stav, ktorý sa drží zotrvačnosťou. S ním máte v kalendári bod, keď sa pýtate znovu, tentoraz už s údajmi namiesto dohadov. A keď sa otázka nepohne ani po roku, stojí za prečítanie text o tom, čo robiť, keď neviete, čo chcete robiť.

Adela nakoniec v septembri na tú jednu školu nastúpila, aj keď si istá stále nie je. Na prvej strane zošita má napísanú otázku, na ktorú počas roka hľadá odpoveď, a v kalendári termín na konci zimy, keď si ju prečíta a rozhodne sa, či podá ďalšiu prihlášku. Zatiaľ vie len to, že pri tabuľkách sama sedieť nechce. Na jeden semester to stačí.