Neviem, čo chcem robiť: test a 5 krokov, ako to zistiť

Jakub je štvrtý rok v účtovníckej firme. Práca mu neprekáža, kolegovia sú fajn, výplata chodí načas. Háčik prišiel v nedeľu večer, keď sa ho sestra spýtala, čo by robil, keby si mohol vybrať čokoľvek. Nepovedal nič. Nie preto, že by váhal medzi dvoma možnosťami. Nenapadla mu ani jedna.

To ticho ho vydesilo viac než práca sama. Keby vedel, čo chce, mal by problém, ktorý sa dá riešiť. Takto mu zostal len pocit, že sa niečo pokazilo, a podozrenie, že si za to môže sám.

Veta „neviem, čo chcem robiť" vyzerá ako jedna otázka. Skrývajú sa za ňou však tri dosť odlišné situácie a každá sa rozplieta inak.

Prečo „neviem" nie je lenivosť

Prvý variant znie „nič ma nenapadá". Obvykle za ním stojí to, že sa človeka nikto nespýtal spôsobom, na ktorý sa dá odpovedať. Otázka „čo chceš robiť" je totiž obrovská. Odpoveď má naraz obsahovať odbor, prostredie, ľudí aj peniaze, takže hlava radšej nevydá nič. Rozložte ju na menšie otázky a odpovede sa objavia.

Druhý variant je presne opačný: možností je priveľa. Barry Schwartz v roku 2004 popísal, že s počtom volieb rastie aj nespokojnosť s tou vybranou, pretože každé rozhodnutie zároveň znamená vzdať sa všetkého ostatného. Kto vie tri veci a prečíta si o dvadsiatich odboroch, nemá málo záujmov. Má ich toľko, že sa v nich nedá zorientovať.

Tretí variant je najtichší. Odpoveď existuje, len sa nevyslovuje, pretože sa nehodí do života, ktorý už beží: päť rokov štúdia, hypotéka, svokor, ktorý sa pri obede pýta na povýšenie. Namiesto „chcel by som učiť" vyjde z úst „neviem". Je to bezpečnejšie a znie to skromnejšie.

Kedy ste naposledy nahlas povedali, čo by vás bavilo, a nedodali hneď, prečo to nejde?

Ani jeden z tých troch variantov nie je lenivosť. Lenivý človek nad takou otázkou v nedeľu v posteli neleží. Ide skôr o zaseknutú orientáciu, kde chýba mapa, nie motivácia. A netrápi to zďaleka len devätnásťročných; kto rieši, čo robiť po maturite, má aspoň spoločnosť rovnako zmätených spolužiakov. V dvadsiatich ôsmich je človek s tou otázkou obvykle sám a navyše má čo stratiť.

Záujmy, zručnosti a hodnoty: tri veci, ktoré sa pletú

Väčšina zaseknutých úvah o kariére mieša dokopy tri rôzne veci. Keď sa oddelia, dávajú zmysel aj odpovede, ktoré predtým vyzerali protichodne.

Najviac škody narobí ten prostredný riadok. Zručnosť sa buduje roky a okolo seba si vyrobí očakávania: kto je v tíme jediný, kto vie opraviť rozbitú zostavu, bude ju opravovať, kým neodíde. Kompetencia sa živí sama sebou a po čase začne vyzerať ako povolanie, hoci ju nikto nikdy nevybral.

Hodnoty sa do rozhodovania pletú nenápadnejšie. Kto chce hlavne predvídateľný večer a pokoj, nevyberá si medzi odbormi, ale medzi režimami práce. Záujmy určujú, čo budete robiť. Hodnoty určujú, za akých podmienok to bude znesiteľné.

Krok 1: Inventúra týždňa namiesto spomínania

Sedem dní, dva stĺpce, večer dve vety. Do prvého stĺpca patrí moment, keď ste stratili pojem o čase. Do druhého ten, keď ste pozerali na hodiny. Bez cenzúry a bez ohľadu na to, či išlo o prácu; pokojne tam patrí skladanie nábytku alebo vysvetľovanie niečoho kolegovi na chodbe.

Mihaly Csikszentmihalyi popísal v roku 1990 stav plného zaujatia činnosťou, v ktorom pozornosť drží úloha sama a čas sa scvrkne. Pre tento účel má praktickú výhodu: všimnete si ho v reálnom čase a nemusíte ho hodnotiť.

Spätné spomínanie totiž funguje mizerne. Keď si v nedeľu položíte otázku, čo vás tento týždeň bavilo, hlava namiesto záznamu vyrobí príbeh a ten sa riadi náladou toho večera. Týždeň zapisovania dá iný obrázok než týždeň spomínania na to isté.

Po siedmich dňoch hľadáte spoločného menovateľa, a to na správnej úrovni všeobecnosti. Nie „tabuľka reklamácií", ale „nájsť, kde čísla nesedia, a prísť na to prečo". Nie „porada s obchodom", ale „vysvetliť vec tak, aby jej druhý rozumel". Takto popísaný záujem sa dá preniesť do iného odboru, názov konkrétnej úlohy nie.

Krok 2: Test, ktorý záujmy pomenuje

Z inventúry vylezie surový materiál, ku ktorému chýba jazyk: spôsob, ako o záujmoch hovoriť aj s niekým iným než so sebou. Najrozšírenejší taký zostavil americký psychológ John Holland v roku 1959 a v roku 1997 ho dotiahol do podoby, s ktorou dnes pracuje väčšina kariérnych poradní: šesť typov záujmov, realistický (R), investigatívny (I), umelecký (A), sociálny (S), podnikavý (E) a konvenčný (C).

Čistý typ je vzácnosť, a preto sa výsledok zapisuje ako trojica písmen. Informáciu nesie hlavne ich kombinácia. Investigatívny typ s konvenčným na druhom mieste sa chce hrabať v dátach a mať v nich poriadok. Investigatívny so sociálnym chce to isté, ale výsledok potom niekomu vysvetľovať.

Bavilo by vás hľadať, prečo čísla nesedia, alebo skôr dozerať na to, aby sedeli? Na takto konkrétne otázky sa odpovedá o dosť ľahšie než na prázdne „čo chcem robiť" a presne z nich je poskladaný test povolania zadarmo: pri 72 činnostiach označíte na škále, ako veľmi by vás bavili. Zaberie to zhruba päť minút a výsledkom je trojpísmenový Hollandov kód a prehľad povolaní, v ktorých sa ľuďom s podobným profilom darí.

Čo s výsledkom nerobiť: čítať ho ako rozsudok. Je to mapa, nie odpoveď, a povolania vo výsledku sú kandidáti, ktorých stojí za to preskúmať. Kto čaká vetu „toto je ono", bude sklamaný, aj keby si urobil desať testov po sebe.

Jednu vec od testu záujmov nikto nečaká. Nye a jeho kolegovia v roku 2012 prešli desiatky štúdií o vzťahu záujmov a pracovného výkonu. Súvislosť s výkonom vyšla mierna, zreteľnejšia bola pri tom, či človek v odbore zostal. Záujem teda nie je prísľub, že vám to pôjde. Je skôr predpoveďou, či pri tom vydržíte dosť dlho na to, aby vám to ísť začalo.

Jakub čakal céčko, pretože pracuje v účtovníctve. Vyšlo mu ICR, s investigatívnym typom na prvom mieste. Účtovníctvo si nevybral kvôli poriadku v číslach, ale preto, že ho bavilo dohľadávať, kde sa súvaha rozchádza. Tej časti má v práci asi hodinu týždenne.

Krok 3: Tri rozhovory s ľuďmi, ktorí to robia

Herminia Ibarra v roku 2003 sledovala ľudí, ktorí menili odbor, a jeden vzorec sa u nich opakoval: nová profesijná predstava nevznikla premýšľaním za stolom. Vznikla skúšaním a kontaktom s ľuďmi, ktorí v odbore žijú, a až z toho sa vyberalo.

Tri rozhovory po dvadsiatich minútach preto urobia viac práce než tri večery čítania o odbore. Pýtajte sa konkrétne:

• Čo ste dnes robili od rána do obeda? Nie všeobecne, čo tá práca obnáša, ale čo bolo dnes.
• Čo je na tom najhoršie a čo sa s tým nedá robiť?
• Kto sa v tom podľa vás netrápi a kto naopak do roka odíde?

Otázka, ktorú neklásť, znie „myslíte, že by som to mal robiť?". Odpoveď na ňu býva zdvorilostná a nedá sa s ňou pracovať. Ľudí hľadajte cez známych, absolventov vašej školy alebo profesijné skupiny na sieťach. Väčšina ľudí o svojej práci rada hovorí, keď vidí, že to nie je žiadosť o miesto.

Jakubovi vyšli z rozhovorov dve veci naraz. Simona, dátová analytička, mu popísala deň, v ktorom tri hodiny čistila dáta, a jemu to neznelo ako trest, skôr ako pokojné popoludnie. Marián z auditu naopak hovoril hlavne o cestovaní a o schôdzkach u klientov a toto Jakubovi nesedelo ani trochu. Dve povolania z tej istej rodiny, dve rôzne odpovede.

Krok 4: Malý experiment, nie skok

Rozhovor je stále popis z druhej ruky. Vlastná skúsenosť sa začína až pri prvom popoludní, keď tú činnosť sami robíte. Použiteľný experiment má tri vlastnosti: je lacný, má koniec a má otázku položenú dopredu.

• víkendový alebo krátky online kurz s výstupom, ktorý niekto uvidí
• deň tieňovania u niekoho, s kým ste hovorili
• malá zákazka alebo brigáda popri hlavnej práci
• výpomoc inému oddeleniu alebo interný presun na pár týždňov
• dobrovoľníctvo tam, kde sa robí to, čo zvažujete

Otázka dopredu je tá časť, ktorú ľudia vynechávajú najčastejšie. „Skúsim to a uvidím" skončí dojmom, ktorý sa o mesiac vyparí. „Chcem zistiť, či ma po ôsmich hodinách v dátach ešte baví sa v nich hrabať" je otázka, na ktorú existuje odpoveď a spoznáte ju, keď príde.

Koniec vopred chráni pred opačnou chybou. Jeden mizerný deň nedokazuje nič, dva mesiace s piatimi mizernými dňami už niečo naznačujú. Bez pevného rámca sa experiment skončí po prvom neúspechu, alebo sa natiahne na roky a stane sa z neho druhá práca. Kto túto fázu rozbieha naplno, nájde ďalšie nápady v texte o tom, ako nájsť prácu, ktorá vás bude baviť.

Jakub si na dva mesiace vzal interný reporting, o ktorý nikto nestál. Odišiel z neho so zistením, že ho baví tá časť, keď sa hľadá chyba, a nudí tá, keď sa hotový výsledok formátuje do prezentácie. Jedno aj druhé je cennejšie než akákoľvek predstava o dátovej analýze.

Krok 5: Rozhodnutie na rok, nie na život

V tomto bode väčšina ľudí čaká na istotu, ktorá nepríde. Pocit „toto je ono" obvykle nepredchádza rozhodnutiu, skôr príde po pol roku robenia veci, ktorá vyzerala ako slušný odhad. Preto sa rozhoduje na rok: je dosť dlhý na to, aby sa v ňom niečo naučilo, a dosť krátky na to, aby to nebolo doživotie.

Napíšte si tri veci dopredu: čo skúsite, podľa čoho spoznáte, že to ide dobre, a kedy sa k tomu vrátite. Kritérium má byť pozorovateľné, nie pocitové. „Budem spokojnejší" sa nedá vyhodnotiť, „dokončím dva projekty a budem vedieť, či chcem tretí" áno. Dátum revízie si dajte do kalendára hneď, inak sa posunie vždy o mesiac ďalej.

„Ani po roku neviem" je tiež výsledok. Znamená obvykle jedno z dvoch: experiment bol primalý na to, aby niečo ukázal, alebo sa rozhodovalo medzi možnosťami, ktoré sa od seba veľmi nelíšia. Keď sa záver nedostaví ani na druhý raz, má zmysel prizvať niekoho zvonku. Čo také sedenie obnáša a koľko zhruba stojí, rozoberá text o tom, ako funguje kariérne poradenstvo.

Jakub po roku odbor nezmenil. Prešiel vnútri firmy na kontrolu a analýzu dát, čo zvonku vyzerá ako drobnosť a zvnútra ako iná práca. Otázku od sestry dnes zodpovie dvoma vetami. Nie preto, že by na odpoveď prišiel v nedeľu večer, ale preto, že si sedem dní zapisoval, kedy pozeral na hodiny.

Kedy je za „neviem" niečo iné

Jedna výnimka, pre ktorú nemá cenu ten postup tlačiť silou. Keď chuť nechýba len do práce, ale aj do vecí, ktoré vás predtým bavili, a trvá to týždne; keď sa k tomu pridá zlé spanie, únava od rána a stiahnutie sa od ľudí, nie je to otázka voľby povolania. Vyhorenie ani depresia sa testom záujmov neriešia.

Nie je to nič vzácne ani nič, čo by sa muselo pretrpieť; všeobecný lekár alebo psychológ sú prvý rozumný krok. Keď sa chuť niečo chcieť vráti, tých päť krokov na vás počká.

Rozdiel medzi jedným a druhým sa pozná podľa jedinej otázky: chýba vám odpoveď, alebo chuť ju hľadať?