Zmysel pre humor: čo prezrádza o osobnosti

Ondrej tvrdí, že Katka nemá zmysel pre humor. Katka si to isté myslí o Ondrejovi. On pri stole popichuje, rozdáva prezývky a najlepšie sa zabáva vtedy, keď mu niekto servis vráti; ona rozpráva pomalé historky, v ktorých hlavnú úlohu hrá jej vlastná blamáž, a Ondrejove šľahy jej prídu ako zbytočné rýpanie.

Ani jeden z nich pritom nepopisuje realitu. Veta „nemá zmysel pre humor" takmer nikdy neznamená, že sa dotyčný nesmeje. Znamená, že sa nesmeje tomu, čomu vy, alebo že sa smeje inak, než na čo ste zvyknutí. Ľudí bez humoru je málo. Ľudí s iným registrom je plno.

Smiech, ktorý s vtipmi nemá nič spoločné

Za tým nedorozumením stojí aj to, ako málo o smiechu zvyčajne vieme. Psychológ Robert Provine so svojím tímom roky odpočúval, kedy sa ľudia smejú v bežných situáciách: na chodníku, v obchode, na chodbe pred prednáškou. Výsledky zhrnul v knihe Laughter (2000) a jeden z nich stojí za zapamätanie. Naprostá väčšina smiechu nenasleduje po vtipe, ale po celkom obyčajnej vete typu „tak zase nabudúce" alebo „a kde si vlastne bol".

Druhý nález je ešte menej intuitívny. Smiať sa je zhruba tridsaťkrát pravdepodobnejšie v spoločnosti než osamote. Smiech teda funguje hlavne ako sociálny signál, nie ako recenzia materiálu. Vtipné je to, čo sa medzi konkrétnymi ľuďmi v konkrétnej chvíli vtipným stane.

Z toho plynie dosť. Keď hodnotíte niečí zmysel pre humor, nemeriate kvalitu jeho vtipov, ale to, nakoľko sa jeho spôsob zaobchádzania s humorom stretáva s vaším. A tu sa otvára priestor na omyly, pretože spôsobov je viac než jeden.

Štyri registre namiesto jednej vlastnosti

Kanadský psychológ Rod Martin s kolegami v roku 2003 navrhol model, ktorý humor rozdelil podľa dvoch nezávislých otázok. Po prvé: je ten humor láskavý, alebo má hranu? Po druhé: mieri von na druhých, alebo dovnútra na vás samých? Skrížením oboch otázok vzniknú štyri štýly, ktoré sa dajú u jedného človeka merať oddelene.

Nejde o štyri typy ľudí. Ide o štyri nezávislé škály, na ktorých má každý nejakú hodnotu, a až ich pomer tvorí to, čomu hovoríme register. Niekto má vysoko jeden štýl a zvyšok nízko, iný prepína medzi dvoma a niektorí siahnu podľa situácie po všetkých štyroch. Ako jednotlivé polohy vyzerajú zblízka a čo znamená mať ich v rôznych kombináciách, rozoberá text o štyroch štýloch humoru.

A teraz späť k Ondrejovi s Katkou. On má vysoko ostrý štýl, ona sebazhadzujúci. Obaja sa smejú rovnako radi a rovnako často, len každý inému materiálu. Ondrej čaká, že mu Katka rýpnutie vráti, ona namiesto toho rozpráva, ako si na dovolenke pomýlila hotel. On to číta ako zmenu témy, ona jeho popichovanie ako útok. Nikto z nich nie je nevtipný a ani jeden z nich to o tom druhom nevie.

Vtipný, alebo vďačné publikum?

Do jedného pojmu sa navyše zmestia dve rôzne schopnosti. Prvá je tvorba: prísť s vtipnou vetou, načasovať ju a odrozprávať historku tak, aby mala spád. Druhá je ocenenie, teda schopnosť chytiť narážku, rozumieť nadsádzke a smiať sa tomu, čo vymyslel niekto iný. Keď o niekom vyhlásite, že má zmysel pre humor, obvykle myslíte tú prvú polovicu, a pritom ho sami hodnotíte hlavne cez tú druhú.

Že ide o oddelené veci, ukázal okrem iného výskum humoru a príťažlivosti. Bressler a Balshine (2006) zistili, že pri výbere partnera sa obe polovice nesprávajú rovnako: pre niekoho je podstatné, aby ten druhý vtipkoval, pre iného, aby jeho vtipy oceňoval. Nie je to teda jedna vlastnosť, ktorú by sa dalo zoradiť od najmenšej po najväčšiu.

Prakticky z toho plynie, že tichý človek, ktorý sa pri stole takmer neozve, môže mať druhú polovicu vyvinutú znamenite. Nezasmial sa nahlas a nič nevymyslel, takže o ňom partia povie, že je nudný. Pritom pochytil každú narážku a bavil sa možno viac než ten, kto mal celý večer hlavné slovo.

S čím zmysel pre humor súvisí

Len čo sa humor rozpadne na štyri škály, dá sa zmysluplne pýtať, s čím ktorá z nich drží pohromade. Najtesnejšie je to pri stmeľujúcom štýle a spoločenskosti. Výskum opakovane spája humor mierený k ľuďom s extraverziou, teda s tým, ako veľmi človeka nabíja prítomnosť ostatných. Dáva to zmysel už z definície, pretože tento štýl bez publika vôbec nevznikne.

Sebaposilňujúci humor je oproti tomu z veľkej časti tichý a so spoločenskosťou súvisí oveľa voľnejšie. Môže ho mať aj človek, ktorý za celý večer povie päť viet a pritom si celý čas v hlave komentuje absurditu situácie. Práve preto sa tento štýl v bežnom hodnotení vtipnosti takmer nikdy neobjaví. Nie je ho vidieť.

Druhá súvislosť vedie k prívetivosti, teda k tomu, nakoľko človek automaticky berie ohľad na druhých. Láskavé štýly s ňou idú ruka v ruke, ostrý humor býva častejší u ľudí, ktorí v prívetivosti skórujú nižšie. To ale nie je odsudok. Ostrie je nástroj a v partii, kde si všetci dôverujú a šľahy chodia oboma smermi, drží ľudí pri sebe rovnako spoľahlivo ako čokoľvek iné.

Martinov tím z roku 2003 opísal ešte jednu súvislosť, a to s celkovou pohodou. Oba láskavé štýly s ňou súvisia pozitívne, sebazhadzujúci naopak negatívne. Je to korelácia, nie príčina: z toho, že sa často zhadzujete, nevyplýva, že sa máte zle, ani naopak. Skôr to znamená, že pri tomto štýle stojí za pozornosť, koľko priestoru zaberá a či nezostáva jediným spôsobom, akým o sebe hovoríte.

Najčastejšie sa však humor spája s inteligenciou. Greengross a Miller v štúdii z roku 2011 nechali zhruba štyri stovky študentov vymýšľať vtipné popisky a odpovede a schopnosť prísť s niečím naozaj vtipným korelovala so všeobecnou aj verbálnou inteligenciou. Vzťah medzi tempom, jazykom a smiechom rozoberá samostatný článok o tom, či sú vtipní ľudia múdrejší.

Jednoduché súdy ale kazí ešte jedna okolnosť: register sa mení podľa prostredia. Ten istý človek býva na porade o poznanie opatrnejší než medzi tromi kamarátmi, ktorých pozná dvadsať rokov, a doma ide zase inú polohu než v krčme. Kto niekoho pozná z jediného kontextu, vidí len výsek jeho registra a súdi podľa neho celok. Odtiaľ pramení prekvapenie, keď sa mlčanlivý kolega ukáže na firemnom večierku ako niekto úplne iný.

Koľko z toho je povaha a koľko návyk

Tu býva najväčšie nedorozumenie. Zmysel pre humor sa bežne berie ako niečo, s čím sa človek narodí: buď to má, alebo nemá. Pravda je nudnejšia a užitočnejšia zároveň. Nejaký podiel majú povahové sklony, ktoré sa s humorom spájajú, lenže samotný register je z veľkej časti naučený, a to hlavne v rodine a v partii, v ktorej ste vyrástli.

Doma, kde sa všetko rieši cez glosu, sa dieťa naučí glosovať. V rodine, kde by ostrejšia poznámka spôsobila tri dni dusna, sa naučí zhadzovať seba alebo rozprávať historky. Do dvadsiatich rokov má človek nacvičených toľko opakovaní, že mu odpoveď naskočí skôr, než si ju stihne vybrať. Odtiaľ pramení pocit, že ide o povahu.

Štýl humoru je preto skôr zvyk než rozsudok, a so zvykmi sa dá pracovať. Neznamená to, že sa zo suchého ironika stane zabávač. Znamená to, že register sa dá rozšíriť o polohu, ktorú zatiaľ takmer nepoužívate, a že sa dá vedome voliť, kedy siahnuť po ostrí a kedy nie. Tomu, čo z toho ide trénovať a čo nie, sa venuje text o tom, či sa dá humor naučiť.

Ondrejovi s Katkou by pritom stačilo málo. Keby on vedel, že jej historka o pomýlenom hoteli je pozvánka k spoločnému smiechu a nie úhybný manéver, pridal by sa namiesto ďalšej šľahy. Keby ona vedela, že rýpnutie je v jeho rodine spôsob, akým sa hovorí „mám ťa rád", nebrala by ho ako výčitku. Povahu by nemusel meniť ani jeden z nich, len prečítať tón toho druhého.

Zmena pritom nezačína pri vtipoch, ale pri všímavosti. Väčšina ľudí netuší, aký register vlastne používa, pretože humor ide na autopilota a spätnú väzbu k nemu človek takmer nedostane. Trafený sa obvykle zasmeje s ostatnými, aj keď ho to bolelo, a nikto vám nepovie, že vaša historka o vlastnej hlúposti znela piatykrát už inak než prvýkrát.

Čoho si všímať u seba

Vlastný register sa dá odhadnúť z troch vecí, ktoré sa dajú pozorovať bez akéhokoľvek dotazníka. Prvá je, kedy sa vlastne smejete. V spoločnosti, alebo aj sami nad e-mailom? Keď je vám dobre, alebo hlavne vtedy, keď je najhoršie? Kto sa smeje hlavne v malére, má najskôr silne rozvinutú sebaposilňujúcu polohu, aj keď by o sebe nikdy nepovedal, že je vtipný.

Druhá vec je, na čí účet sa ten smiech odohráva. Skúste si spätne prejsť jeden včerajší večer a spočítať, koľko vtipov mierilo na niekoho prítomného, koľko na vás a koľko na nikoho konkrétneho. To posledné číslo býva u väčšiny ľudí najnižšie, čo je samo osebe zaujímavé zistenie.

Tretí signál je najtichší a zároveň najspoľahlivejší: ako sa cítite desať minút potom. Po stmeľujúcom vtipe býva človeku dobre a je bližšie k ostatným. Po dobre mierenej šľahe príde krátka eufória, ktorú občas vystrieda nepríjemný dozvuk. A po sérii vtipov na vlastný účet sa niekedy dostaví pocit, ktorý sa dá opísať ako mierne prázdno, aj keď sa všetci skvele bavili.

Úprimná otázka na záver tejto časti: kedy ste naposledy urobili vtip, ktorému ste sa sami vnútorne nesmiali, ale povedali ste ho, pretože sa to od vás čakalo? Väčšina ľudí si spomenie rýchlo. Práve také okamihy ukazujú, kde už register nie je voľba, ale rola.

Ak si po tomto pozorovaní chcete pomer štyroch štýlov spresniť, orientáciu vám dá krátky test štýlov humoru. Pýta sa na bežné situácie, výsledkom je pomer všetkých štyroch škál a berte ho ako štartovací bod pre vlastné všímanie, nie ako nálepku.

Týždeň, ktorý o vás povie viac než akákoľvek sebareflexia

Vyskúšajte na sedem dní jedno cvičenie. Zakaždým, keď sa počas dňa naozaj zasmejete, si do poznámok napíšte dve slová: kto bol terč a kto bol pri tom. Nič viac, žiadne hodnotenie, len tie dve slová. Po týždni sa vám nazbiera dvadsať až päťdesiat riadkov.

Potom si tie riadky prejdite naraz. U väčšiny ľudí z toho vypadne jeden štýl, ktorý jasne prevažuje, a jeden, ktorý sa neobjaví ani raz. Zaujímavejší než ten prvý je práve ten chýbajúci, pretože presne tam vám v nejakej situácii došli nástroje a vy ste si to nevšimli. A potom skúste na Ondreja a Katku myslieť nabudúce, keď o niekom počujete, že nemá zmysel pre humor.