Štýly humoru: 4 druhy a ako spoznať ten svoj

Marek na pondelňajšej porade prehodí, že nový systém je taký intuitívny, že ho pochopí každý, kto si predtým dvakrát prečíta manuál. Ivana o tri minúty neskôr poznamená, že problémy s ním má hlavne kolega Tomáš, ale ten má problémy aj s výťahom. Stôl sa zasmeje v oboch prípadoch, pri druhom vtipe dokonca o čosi hlasnejšie.

Rozdiel medzi tými dvoma vetami sa ukáže až potom. Marekova sa počas týždňa ujme ako bežná hláška v kancelárii, Ivaninu si Tomáš prehráva ešte večer cestou domov. Nešlo o talent ani o pohotovosť, ale o smer: jeden vtip mieril na situáciu, druhý na človeka v miestnosti. Okolo tejto hranice stavia psychológia humoru posledných dvadsať rokov celý svoj model.

Otázka sa posunula z „koľko" na „načo"

Staršie dotazníky merali humor ako jednu veličinu. Koľko ho máte, ako rýchlo vás napadajú pointy, ako veľmi vás bavia cudzie vtipy. Problém bol v tom, že takéto meranie dalo rovnako vysoké skóre človeku, ktorý drží partiu pohromade, aj tomu, kto sústavne zráža kolegov. Obaja sa veľa smejú a obaja majú pohotové ústa.

Rod Martin a jeho tím preto v roku 2003 navrhli iné usporiadanie. Namiesto množstva humoru popísali jeho funkciu a rozdelili ju dvoma otázkami. Prvá sa pýta na tón: je vtip láskavý, alebo má ostrie, teda stojí niekoho niečo? Druhá sa pýta na zameranie: mieri von k ľuďom, alebo dnu k tomu, kto ho hovorí? Z dvoch otázok vznikne mriežka so štyrmi poľami a v každom sedí jeden zo štyroch štýlov humoru.

Láskavý humor namierený k druhým je stmeľujúci. Láskavý humor namierený k sebe je sebaposilňujúci, teda nadhľad, ktorým si človek sám vyrobí odstup od vlastného maléru. Ostrie obrátené von je štýl ostrý, ostrie obrátené proti sebe sebazhadzujúci. Akademicky sa pre prvý z nich používa označenie afiliatívny humor, čo je zbytočne dlhé slovo pre správanie, ktoré poznáte z každej oslavy.

Zaujímavé je, čo ten model mlčky hovorí. Humor prestal byť cnosťou, ktorej má človek buď veľa, alebo málo, a stal sa z neho nástroj. Nástroje sa hodnotia podľa toho, čo robia a v čej ruke sú. Čomu všetkému sa dá z niečieho humoru rozumieť, rozoberá podrobnejšie text o tom, čo zmysel pre humor prezrádza o osobnosti.

Hodí sa k tomu jedno zistenie, ktoré väčšinu ľudí zaskočí. Robert Provine so svojím tímom nahrával bežné konverzácie v nákupných centrách a na chodbách a v knihe z roku 2000 zhrnul, že len zlomok smiechu ide po vtipe. Väčšina nasleduje po úplne obyčajných vetách typu „tak zajtra" alebo „a kde si bol?". A v spoločnosti sa smejeme rádovo asi tridsaťkrát pravdepodobnejšie než osamote.

Smiech teda nie je hlavne reakcia na vtipnosť, ale sociálny ťah. Keď sa vrátime na poradu, Marekova aj Ivanina veta boli predovšetkým pohyby v skupine: jedna ľudí priblížila k sebe, druhá jedného odsunula nabok. Štýl humoru popisuje presne tento pohyb, nie kvalitu pointy.

Štyri štýly v kocke

Tabuľka zhŕňa, ako sa jednotlivé štýly poznajú zvonku, na čo sú dobré a čo za ne človek platí. Ani jeden z nich nie je chyba charakteru a každý má situáciu, v ktorej je najlepšou dostupnou voľbou.

Láskavé kolónky zvádzajú čítať ich ako slušné vychovanie, lenže s ním nemajú veľa spoločného. Stmeľujúci humor je spoločenská zručnosť s celkom hmatateľným výstupom: v miestnosti, kde sa ľudia pred chvíľou smiali spolu, sa ľahšie vysloví zlá správa. Sebaposilňujúci štýl je naopak takmer neviditeľný, pretože sa odohráva medzi ušami. Na druhom človeku ho spoznáte len nepriamo, podľa toho, že ho zrušený let ani rozbité auto nepoložia tak, ako by ste čakali.

Ostrý štýl je ten, pri ktorom sa ľudia najrýchlejšie začnú brániť, alebo sa naopak ospravedlňovať, a ani jedno nie je nutné. Veľa dlhoročných priateľstiev stojí práve na vzájomnom popichovaní a bez neho by pôsobili čudne formálne. O tom, či šľah spojí, alebo reže, však nerozhoduje formulácia. Rozhoduje to, ako isto si druhý práve pripadá. Kde presne tá hranica leží a prečo sa tá istá veta v piatok večer a v pondelok ráno číta inak, rozoberá text o tom, kedy sarkazmus funguje a kedy nie.

Zvláštnou kapitolou je humor o veciach, o ktorých sa bežne nežartuje. Šibeničný vtip pri nemocničnej posteli nespadá automaticky do ostrej kolónky, pretože jeho terčom obvykle nie je človek, ale samotná hrôza situácie. Komu takýto register sedí a čo sa o ňom vie, rozoberá samostatný text o čiernom humore.

Každá zo štyroch polôh má chvíľu, keď je najlepšou dostupnou voľbou. Uštipačná poznámka vie za dve sekundy pomenovať vec, ktorú by zdvorilý opis obchádzal desať minút. Vlastný trapas vytiahnutý na stôl zase nováčikovi počas chvíľky ukáže, že sa u vás nemusí strážiť. Rozhoduje teda kontext a dávka, nie štýl sám osebe.

Štyri čísla namiesto jednej nálepky

Najčastejší omyl pri modeli so štyrmi poľami je čakať, že vás jedno z nich celého pohltí. Škály sú však nezávislé. Vysoké skóre v stmeľujúcom humore nijako neznižuje to ostré a človek môže mať vysoko pokojne tri štýly zo štyroch. Nedostanete jednu nálepku, ale štyri čísla, a až ich pomer o niečom vypovedá.

Prakticky sa z toho číta hlavne dvojica na prvých dvoch miestach. Primárny štýl je ten, po ktorom siahate automaticky, keď nepremýšľate. Sekundárny nastúpi, keď primárny nesedí alebo keď ide do tuhého. Dvojíc je dvanásť a líšia sa dosť: bavič s ostrým sekundárom drží celý večer v prestrelke, bavič so sebazhadzujúcim sekundárom obsadí terč sám a partiu tým uvoľní rýchlejšie než ktokoľvek iný.

Ivana z úvodu preto nemusí byť „tá uštipačná". Celkom dobre môže mať vysoko oboje, ostré aj stmeľujúce, a potom je z nej človek, ktorý večierok rozbehne a nikoho pritom nešetrí. Taká kombinácia býva zároveň obľúbená a riziková, pretože publikum ju odmeňuje a odmenený vtip má tendenciu nabudúce pritvrdiť.

Register sa navyše dá mať široký, alebo úzky. Kto má jeden výrazný štýl a zvyšok nízko, je čitateľný a jeho humor má rukopis, lenže situácia, na ktorú tá jedna poloha nesedí, ho zastihne bez náhradného plánu. Kto má vysoko tri alebo štyri, vytiahne podľa chvíle historku aj suchú glosu. Práve u neho sa však ľahko stane, že siahne po tom, čo má poruke, namiesto po tom, čo je práve potrebné.

A ešte jedna vec sa plete pravidelne: štýl nie je to isté čo množstvo. Tichý človek, ktorý za večer povie tri vety, môže mať výrazne stmeľujúci humor, pretože všetky tri mierili k ľuďom. Koľko sa smejete a kam váš humor mieri, to sú dve rôzne merania.

Pomer tých štyroch čísel navyše nie je doživotný. Prostredie s ním hýbe: v tíme, kde sa odmeňuje rýchla uštipačnosť, porastie ostrá zložka aj človeku, ktorý si ju do práce nepriniesol, a v partii, kde sa z každého maléru robí historka, sa to naučíte počas jednej sezóny. Výsledok preto stojí za to brať ako fotku súčasného nastavenia, nie ako opis povahy.

Čo štýly hovoria o pohode a čo povedať nemôžu

Tu sa vypláca opatrnosť, pretože práve túto časť výskumu titulky pretáčajú najčastejšie. Martinova skupina a po nej rad ďalších prác dochádzajú opakovane k rovnakému obrázku. Oba láskavé štýly bývajú spojené s lepšou náladou a spokojnejšími vzťahmi, zatiaľ čo sebazhadzujúci humor vychádza skôr na opačnej strane, teda bližšie k horšej pohode. Ostrý štýl je pre svojho nositeľa zhruba neutrálny a účet zaň platí väčšinou okolie.

Slovo „koreluje" v takej vete robí všetku prácu. Nikto nezmeral, či sebazhadzovanie náladu kazí, alebo či človek, ktorému nie je dobre, jednoducho častejšie obracia humor proti sebe. Celkom dobre môže platiť oboje a k tomu ešte tretia vec, ktorá stojí za oboma. Z korelácie sa nedá spraviť rozsudok nad človekom, len postreh, ktorý stojí za pozornosť.

Za zmienku stojí aj veľkosť tej súvislosti. Nejde o priepasť medzi spokojným a nešťastným človekom, ale o mierny náklon, ktorý je vidieť až na veľkých skupinách ľudí. Konkrétny človek so sebazhadzujúcim humorom môže byť úplne v pohode a niekto s dvoma láskavými štýlmi môže mať za sebou mizerný rok. Akékoľvek porovnanie s ostatnými je preto orientačné a nič viac.

Pomôže tiež rozlíšiť dve veci, ktoré vyzerajú zvonku rovnako. Sebairónia, pri ktorej si človek drží vlastnú hodnotu a len sa nehrá na neomylného, patrí k najpríjemnejším spoločenským vlastnostiam. Sebazhadzovanie, pri ktorom je vtip zároveň názorom na seba, znie na povrchu úplne rovnako a vnútri funguje inak. Kde medzi nimi vedie hranica a ako ju spoznať na sebe, rozoberá text o zdravej sebairónii.

A teraz úprimne: kedy ste naposledy o sebe povedali niečo zhadzujúce a mysleli to aspoň spolovice vážne? Nie ako historku, ktorú rozprávate preto, že funguje, ale ako vetu, s ktorou tak trochu súhlasíte. Odpoveď na túto otázku napovie o vašom registri viac než celý model dohromady.

Vo dvojici sa to všetko prejaví najsilnejšie. Spoločný smiech v páre býva dobrým ukazovateľom toho, ako sa vzťahu darí, a zároveň sa práve v ňom najrýchlejšie pozná, keď ostrie prestane byť hrou a začne byť spôsobom, ako niečo naozaj povedať. Tomu, ako sa humor správa medzi dvoma ľuďmi, ktorí spolu žijú, sa venuje text o tom, čo robí humor vo vzťahu.

Nič z toho pritom nie je povahová črta vytesaná do kameňa. Štýl humoru je skôr vyšliapaná cesta, po ktorej vaše reakcie chodia, pretože po nej chodili už tisíckrát. Vyšliapané cesty sa dajú presmerovať, len to trvá dlhšie než jedno predsavzatie.

Ako zistiť, čím sa vlastne smejete

Sebapozorovanie má pri humore jednu chybu. Pamätáme si vtipy, ktoré vyšli, zatiaľ čo tie, ktoré spadli do ticha, sa z pamäti stratia počas pár hodín. Väčšina ľudí sa preto odhadne o kus láskavejšie, než ako ich vidí okolie, a pri ostrom štýle býva ten rozdiel najväčší.

Použiteľnejšie je sledovať pár konkrétnych vecí, a to v bežnom týždni, nie spätne po pamäti. Komu bol určený posledný vtip, ktorý ste dnes povedali? Rozbehol sa smiech hneď, alebo sa niekto pridával až o sekundu neskôr? A keby tá veta vôbec nezaznela, prišla by o niečo situácia, alebo iba vy?

Druhá pomôcka je ešte jednoduchšia a funguje na Vianoce aj na dovolenke. Všímajte si, po čom siahate vo chvíli, keď je vám zle. Niekto v takom rozpoložení začne baviť okolie, iný si malér v hlave preloží do historky a nepovie ju nikomu, ďalší si ryje do prvého, kto je poruke, a štvrtý zo seba spraví klauna. Toto je vaša východisková poloha spoľahlivejšie než čokoľvek, čo o sebe poviete v pokoji a s odstupom.

Stojí za to sledovať aj to, kde sa váš register mení. Väčšina ľudí má inú polohu doma a inú v práci, lenže málokto si dokáže vybaviť, kedy presne prepol. Keď si to začnete všímať, obvykle sa ukáže, že prepínač nemá na povel situácia, ale konkrétni ľudia. Pri dvoch troch menách idete v polohe, ktorú by ste inde nepoužili.

Najlacnejší zdroj dát máte navyše poruke a je ním niekto, kto vás počúva denne. Spýtajte sa partnera alebo kolegu, kto vo vašej prítomnosti býva terčom a či sa pri vašich vtipoch častejšie smejete s ľuďmi, alebo im. Odpoveď obvykle príde do dvoch sekúnd a bez váhania, čo samo osebe niečo vypovedá. Keď sa vaša verzia a tá ich rozídu, bližšie skutočnosti býva spravidla tá ich, pretože oni počujú výsledok, kým vy poznáte len zámer.

Ak chcete orientačný obrázok rýchlejšie, prejdite si krátky test štýlov humoru. Pýta sa na bežné situácie a výsledkom sú štyri čísla plus primárny a sekundárny štýl. Berte ho ako štartovací bod pre vlastné pozorovanie, nie ako verdikt.

Týždeň, v ktorom budete počítať terče

Vyskúšajte na sedem dní jedno cvičenie, ktoré zaberie minútu denne. Večer si zapíšte dve čísla: koľkokrát dnes váš vtip mieril na niekoho v miestnosti a koľkokrát na vás samých. Nič ďalšie nehodnoťte, len tie dve čísla.

Po týždni sa z nich vylúpne pomer a býva nepríjemne presný. Niekomu vyjde nula ku nule a zistí, že jeho humor sa točí len okolo situácií a ľudí sa takmer nedotýka. Iný uvidí sedem k jednej a bude prekvapený, koľko toho za týždeň na niekoho vysype bez toho, aby o tom vedel.

To druhé číslo má rovnakú váhu ako prvé. Vtip na vlastný účet povedaný raz za čas je spoločenský dar, štvrtý za jeden večer už je zvyk, ktorý si vás okolie uloží ako opis, nie ako nadsádzku. Rozdiel medzi obojím nerobí to, čo hovoríte, ale koľkokrát.