Sarkazmus a irónia: aký je medzi nimi rozdiel

„To sa ti podarilo." Tie štyri slová povie Lucia Martinovi za jeden večer trikrát a zakaždým znamenajú niečo iné.

Prvýkrát je to obyčajná pochvala: Martin konečne spravil kohútik, ktorý v kúpeľni kvapkal od jari. Druhýkrát je v tom úsmev a zdvihnuté obočie, lebo pri tom opravovaní vytopil kus chodby. Tretíkrát to zaznie pri večeri rovným hlasom vo chvíli, keď sa hovorí o niečom úplne inom, a nikto pri stole si to ako vtip nevyloží.

Tá istá veta, tri rôzne správy. Rozdiel nerobí slovník, ale tón, načasovanie a to, čo sa medzi tými dvomi ľuďmi práve deje. Kdesi tu býva irónia aj sarkazmus, a hoci sa tie dve slová používajú ako synonymá, synonymá to nie sú.

Irónia hovorí opak, sarkazmus ho hovorí niekomu

Irónia je rečnícka figúra stará ako samotná rétorika. Poviete niečo a myslíte pravý opak, pričom rátate s tým, že si ten opak poslucháč doplní sám. Keď o pol piatej popoludní pozeráte na pokazenú tlačiareň a vyhlásite „no perfektné", nemierite tým na nikoho. Terčom je situácia, prípadne svet vo všeobecnosti, a kto sa pri tom zasmeje, smeje sa s vami.

Sarkazmus tú istú figúru vezme a namieri ju. Má adresáta. Poviete opak toho, čo si myslíte, ale tak, aby to konkrétny človek počul a spoznal, že ide o neho. Grécke „sarkazein" znamená doslova trhať mäso a v tom slove je uložené všetko podstatné: sarkazmus niečo stojí toho, komu je určený. Niekedy je to len malá ranka, ktorú si obaja užijú. Niekedy nie.

Skúste si ten rozdiel na dvoch vetách. Martin príde na stretnutie o hodinu neskôr a Lucia povie: „Doprava v tomto meste je naozaj vynikajúca." To je irónia, terčom je dopravná situácia a Martinovi zostáva priestor uškrnúť sa a sadnúť si. Keby povedala „ty si vždy tá najpresnejšia osoba v miestnosti", terč sa presunie. Slová sú prevrátené rovnako, ale mieria inam.

Zradné pritom je, že najostrejší sarkazmus väčšinou neznie ostro. Znie ako pochvala. Prehnaný obdiv vyslovený rovným hlasom, napríklad „to je vážne originálny nápad", uštedrí viac než priama námietka. Proti námietke sa dá niečo povedať. Proti prevrátenej vete sa namietať nedá bez toho, aby ste vyzerali ako niekto, kto si vymýšľa, čo v nej bolo.

V slovenčine sa do toho plete ešte tretí význam. „Irónia osudu" s hovoriacim nemá nič spoločné, tam sa opak vyskytol sám: hasič, ktorému zhorí vlastná kôlňa, alebo človek, ktorý zmešká vlak preto, že vyrazil o hodinu skôr. Tomu sa hovorí situačná irónia a je to iný jav než tá rečnícka. Keď sa dvaja ľudia nezhodnú na tom, čo vlastne bolo ironické, obvykle hovorí každý o niečom inom.

Z toho plynie praktická vec, ktorá sa dá použiť hneď. Irónia znesie cudzie publikum, pretože v nej nikto nemusí byť porazený. Sarkazmus cudzie publikum násobí, lebo si adresát spočíta nielen to, čo ste povedali, ale aj to, koľko ľudí pri tom bolo.

Hranica medzi obojím je priepustná a v bežnom rozhovore ju nikto nemeria. Užitočná však je, pretože vo chvíli, keď sa niečo skončí zle, býva problém takmer vždy v druhom stĺpci.

Prečo sarkazmus rozbieha myslenie

A teraz to nečakané. Sarkazmus, teda tá forma humoru, ktorú väčšina radcov odporúča z komunikácie vyškrtnúť, sa v experimentoch ukázal ako celkom slušné palivo pre nápady.

Huang, Gino a Galinsky nechali v roku 2015 účastníkov viesť krátky rozhovor. Jedna skupina si vymieňala sarkastické poznámky, druhá hovorila neutrálne, tretia úprimne a láskavo. Potom všetci riešili úlohy na tvorivé myslenie. Ľudia, ktorí prešli sarkastickou výmenou, si viedli lepšie, a to na oboch stranách: tí, čo jedovatosť vysielali, aj tí, čo ju prijímali.

Vysvetlenie je celkom elegantné. Sarkastickú vetu nemôžete vziať doslova, inak nedáva zmysel. Musíte v hlave podržať dva významy naraz, ten vyslovený a ten myslený, a nájsť medzi nimi vzťah. Tomu sa hovorí abstraktné myslenie a je to presne tá operácia, ktorú potrebujete aj pri hľadaní nečakaných spojení. Mozog sa pri sarkazme chvíľu rozcvičí a rozcvičený zostane aj chvíľu potom.

Lenže štúdia mala ešte druhú časť a tá je dôležitejšia než prvá. Keď medzi ľuďmi nebola dôvera, efekt zmizol. Zostal len konflikt. Tá istá jedovatá veta, ktorá medzi dvomi ľuďmi s dobrým vzťahom naštartovala nápady, vyvolala medzi cudzími napätie a nič viac.

Sarkazmus teda nie je ani dobrý, ani zlý nástroj. Je to nástroj so vstupnou podmienkou a tá podmienka leží mimo neho: vo vzťahu, do ktorého vstupuje. Bez nej sa z rozcvičky stane vzájomné okopávanie.

Pre prácu z toho plynie celkom jednoduché pravidlo. Jedovatosť znesie fáza, keď sa hľadá riešenie, a ľudia, ktorí spolu už niečo odpracovali. Neznesie ju prvé stretnutie s niekým, kto o vás zatiaľ nič nevie, a zle sa jej darí smerom nadol po organizačnej štruktúre, lebo tam si druhá strana nemôže dovoliť odpovedať rovnako ostro. O tom, či išlo o rozcvičku alebo o urážku, nakoniec nerozhoduje tá veta, ale to, či ju adresát môže vrátiť.

Medzi svojimi funguje, medzi cudzími sa rozbije

Dekódovať sarkazmus je prekvapivo náročná práca. Musíte súčasne počuť slová, prečítať tón, započítať, čo si ten človek o danej veci naozaj myslí, a odhadnúť, či si to môže dovoliť povedať. Deti to zvládnu neskoro; Paul McGhee opísal, ako sa detský humor vyvíja po etapách, a irónia prichádza v tom rade až na konci, dlho po tom, čo dieťa pochopí grimasu alebo slovnú hračku.

Dospelí to stále nezvládajú spoľahlivo. Koľko z toho pochopíte, závisí od toho, ako dobre toho druhého poznáte. S Martinom, s ktorým bývate desať rokov, máte v hlave jeho hlas, jeho obvyklé názory aj históriu posledných piatich hádok. Keď povie „jasné, ty varíš vždy skvele", viete počas pol sekundy, či si robí žarty z včerajšieho presoleného guláša, alebo z toho, že ste opäť objednali rozvoz.

U kolegu, s ktorým ste si zatiaľ vymenili dvadsať viet, tento aparát nemáte. Zostane vám holá veta a k nej tón, ktorý si môžete vyložiť dvomi spôsobmi. Väčšina ľudí v takej situácii siahne po tej horšej možnosti, pretože je bezpečnejšia. A tak sa stane, že vtip, ktorý u vás doma zdvihne náladu, spadne na obede s novým klientom do ticha.

K tomu sa pridáva asymetria, ktorú si málokto pripustí. Kto jedovatosť vysiela, pozná svoj úmysel a počuje svoju vetu aj s nadsázkou, ktorú do nej vložil. Kto ju prijíma, žiadny úmysel nepozná a musí ho odhadnúť z tónu a z toho, čo si o sebe práve myslí. Vysielajúci preto silu rany sústavne podceňuje, príjemca ju občas precení, a obaja pritom majú pocit, že reagujú primerane. Väčšina nedorozumení okolo sarkazmu vzniká v tejto medzere.

Písané slovo situáciu zhorší ešte o rád. V chate aj v e-maile chýba hlas a tvár, teda dva hlavné nosiče informácie „myslím to v žarte". Preto sa emodži a tri bodky rozšírili tak rýchlo: nahrádzajú to, čo v hovorenej reči obstará zdvihnuté obočie. Bez nich zostáva text, ktorý si príjemca prečíta v nálade, akú má práve on, nie v tej, ktorú máte vy.

Sarkazmus medzi blízkymi má preto zvláštnu úlohu. Funguje ako doklad toho, že sa nemusíte strážiť, a v páre býva takéto pichanie znakom bezpečia, nie agresie. Kde sa z neho stane spoločná hra a kde už len hluk, rozoberá text o tom, ako sa dlhodobo správa humor vo vzťahu.

Kde hrana končí a začína pohŕdanie

Existuje bod, v ktorom prestáva ísť o humor, a je celkom dobre popísaný. John Gottman desaťročia nakrúcal páry pri rozhovoroch a sledoval, ktoré z nich o pár rokov zostanú spolu. Zo všetkého, čo v tých nahrávkach našiel, rozpad najlepšie predpovedalo pohŕdanie: postoj, v ktorom jeden hovorí o druhom zvrchu ako o niekom, kto stojí menej.

Pohŕdanie sa však zriedka prejaví priamo. Takmer vždy pricestuje na sarkazme, pretože ten mu poskytuje krytie. Jedovatá poznámka sa dá vždy odvolať vetou „veď to bola sranda" a druhý potom vyzerá ako ten, kto neznesie žart. Práve táto možnosť cúvnuť robí zo sarkazmu taký pohodlný obal na veci, ktoré by sa nahlas povedali horšie.

Rozdiel medzi hrou a pohŕdaním sa pozná podľa niekoľkých vecí a žiadna z nich nie je o sile vtipu:

• Mieri poznámka na to, čo človek urobil, alebo na to, aký je? „Zase si zabudol kľúče" a „ty si nikdy nič nezapamätáš" nie sú to isté.
• Môže ten druhý servis vrátiť, alebo je v slabšej pozícii? Sarkazmus medzi šéfom a podriadeným nie je hra, aj keď má formu hry.
• Opakuje sa stále tá istá téma? Jedna trefa je vtip. Desiata je diagnóza, ktorú ste na toho človeka zavesili.
• Smejú sa obaja, alebo jeden a druhý prikyvuje s malým oneskorením?
• Objavuje sa to hlavne pred ľuďmi? Publikum býva znamením, že už nejde o zábavu, ale o skóre.

A teraz úprimne: kedy ste naposledy povedali niečo jedovaté človeku, ktorý vám to nemohol vrátiť? Dieťaťu, podriadenému, niekomu, kto bol práve v úzkych. Nie preto, aby vás z toho hrýzlo svedomie, ale preto, že práve tieto situácie sa v hlave obvykle uložia ako vtip len u jedného z dvoch.

Na prijímajúcej strane sa dá urobiť jedna nepríjemná, ale účinná vec: vziať poznámku doslova. Bez úsmevu a bez vráteného servisu. Otázka „ty si naozaj myslíš, že si nič nepamätám?" väčšinou zábavu v miestnosti zabije, lenže presne o to ide. Odpoveď ukáže, či išlo o hru, z ktorej sa dá cúvnuť, alebo o názor, ktorý sa za vtip iba schoval. Vracať servis je pohodlnejšie, tým sa však kolo len predĺži.

Kde presne vedie čiara medzi hrou, ktorú chcú obe strany, a zhadzovaním, ktoré jedna strana len znáša, sa dá popísať podrobnejšie; venuje sa tomu samostatný text o tom, či ide o škádlenie, alebo zosmiešňovanie.

Ostrý humor ako štýl, nie ako povaha

Sarkazmus patrí k tomu, čomu sa v modeli Roda Martina z roku 2003 hovorí ostrý štýl humoru, teda humor, ktorý sa odohráva na niečí účet. Vedľa neho stoja tri ďalšie polohy: humor, ktorý ľudí spája, humor, ktorým sa človek drží nad vodou sám, a humor na vlastný účet. Tie škály sú nezávislé, takže nikto nie je „ten sarkastický" a hotovo. Väčšina ľudí má v repertoári všetky štyri a líšia sa len tým, po ktorej siahnu prvej.

Vysoký ostrý štýl sám osebe nič nevypovedá o charaktere. Vypovedá o zvyku, konkrétne o tom, že vaša prvá reakcia na absurditu je poznámka a nie mlčanie. Rýchle postrehy sú na pracovnej porade na nezaplatenie, lebo pomenujú to, čo všetci vidia a nikto nepovie. Celý model štyroch polôh aj to, ako sa medzi sebou miešajú, popisuje prehľad štýlov humoru.

Praktická otázka teda neznie, či sarkazmus používať. Znie, na koho a ako často. Dávka a adresát rozhodujú o všetkom ostatnom, a ak vás zaujíma, ako silno máte ostrú polohu zastúpenú vedľa zvyšných troch, orientáciu vám dá krátky test štýlov humoru.

Skúste tento týždeň jedno pozorovanie. Zakaždým, keď vám z úst vyjde jedovatá veta, všimnite si dve veci: kto bol terč a či sa ten človek zasmial skôr než vy, alebo až po vás. Za sedem dní budete mať celkom presnú mapu toho, kde vám sarkazmus vyrába blízkosť a kde len odvádza prácu, ktorú by mal urobiť obyčajný rozhovor.