Humor a inteligencia: súvisí vtipnosť s IQ?

Matúš na poradách takmer nerozpráva. Keď sa však štvrť hodiny dokola rieši, kto úlohu vlastne prevezme, utrúsi jednu vetu a stôl vyprskne smiechom. Zabralo mu to necelú sekundu a stihol v nej viac myšlienkových operácií, než koľko by ich hociktorý človek pri tom stole dokázal vedome opísať.

Práve pre túto rýchlosť sa humor dostal do hľadáčika ľudí, ktorí skúmajú inteligenciu. Vtip totiž nie je len spoločenské korenie. Je to úloha s časovým limitom a musíte ju vyriešiť skôr, než sa hovor pohne inam.

Pol sekundy medzi nesúladom a pointou

Dobrý vtip pracuje v dvoch krokoch. Najprv vo vás postaví očakávanie, ako sa veta skončí, a potom ho rozbije niečím, čo tam nepatrí. Prvému kroku sa hovorí nesúlad a sám osebe na smiech nestačí, inak by nás rozosmial každý preklep v e-maile.

Smiech prichádza až v druhom kroku. Mozog musí nájsť iné čítanie situácie, v ktorom tá nepatričná časť zrazu sedí, a vo chvíli, keď ho nájde, dostane odmenu. Je to to isté cvaknutie ako pri hádanke alebo šifre, len zabalené do jednej vety a vybavené za zlomok sekundy.

Matúšova hláška znela: „Termíny už máme tri, môžeme z nich urobiť priemer." Prvých pár slov sľubuje bežnú prevádzkovú poznámku. Posledné tri z termínov urobia čísla v tabuľke a až v tom druhom čítaní vyjde na povrch, čo si tím o vlastných termínoch naozaj myslí.

Času na to riešenie máte pritom smiešne málo. Hovor sa po pár sekundách pohne ďalej a odnesie si celý kontext, na ktorom pointa stojí. Tá istá veta povedaná o desať sekúnd neskôr už nie je vtip, ale poznámka, a býva to poznať aj na tom, ako sa ľudia zdvorilo pousmejú.

Odtiaľ plynie jedna nepríjemná vlastnosť humoru: vysvetlený vtip prestane byť vtipný. Keď vám niekto to druhé čítanie naservíruje, prácu za vás odviedol on a odmena za vyriešenie nedorazí. Baviť vás potom môže nanajvýš to, ako sa pri vysvetľovaní zapotil.

Čo našli Greengross a Miller

V roku 2011 predložili Gil Greengross a Geoffrey Miller zhruba štyrom stovkám študentov dva druhy zadaní. Jedným boli bežné testy rozumových schopností, druhým úlohy typu „vymyslite k tomuto obrázku popisok" alebo „odpovedzte na túto otázku čo najvtipnejšie". Odpovede potom hodnotili nezávislí posudzovatelia, ktorí netušili, ako kto dopadol v testoch.

Kto tvoril vtipnejšie odpovede, mal v priemere vyššie skóre vo všeobecnej inteligencii, a ešte tesnejšie to sedelo pri tej verbálnej. Súvislosť medzi vtipnosťou a rozumovými schopnosťami teda existuje a nie je malá.

Že to najtesnejšie sedelo práve pri verbálnej zložke, dáva zmysel. Slová nesú viac významov naraz a kto nimi otáča rýchlo, má z čoho stavať druhé čítanie. Väčšina pointy sa odohráva na mieste, kde sa dva vzdialené významy nečakane stretnú, a hľadanie vzdialených spojov je presne to, čo verbálne úlohy skúšajú.

Jedna vec na tom usporiadaní však stojí za zamyslenie. O tom, čo je vtipné, nerozhodoval nijaký objektívny kľúč, ale ľudia, ktorí odpovede čítali. Merala sa teda aj schopnosť trafiť vkus náhodnej skupiny cudzích ľudí, čo je zručnosť sama osebe.

A teraz to, čo sa v popularizácii zvyčajne stratí. Šlo o koreláciu, nie o rovnítko. Medzi tými študentmi boli ľudia s výborným skóre v testoch a mizernými popiskami aj ľudia s priemerným skóre a odpoveďami, ktoré porotu položili. Vtipnosť a rozumové schopnosti sa prekrývajú, nesplývajú.

Autori z toho vyvodzovali ešte jednu vec, pre ktorú sa štúdia cituje dodnes. Dobrú pointu na počkanie sa nedá nabifľovať ani predstierať, takže vtipnosť môže fungovať ako poctivý signál o tom, ako rýchlo to človeku myslí. Signál, ktorý navyše prečítate okamžite a bez životopisu.

Čierny humor: tá istá úloha o stupeň ťažšia

Ak je pointa hádanka, potom čierny humor je hádanka s pritiahnutou obtiažnosťou. K nesúladu sa pridá téma, ktorá v bežnom hovore páli: smrť, choroba, nešťastie. Poslucháč musí naraz udržať dve veci, totiž že ide o vtip a zároveň o niečo vážne, a neskĺznuť ani do znechutenia, ani do ľahostajnosti.

Množstvo ľudí práve pri tejto kombinácii zatuhne a nesmeje sa. Nie preto, že by pointu nechápali, ale preto, že im to pripadá nemiestne, a ten pocit vyhrá nad chuťou hádanku doriešiť. Tým sa z čierneho humoru stáva nezvyčajne citlivá skúška: prejde len ten, kto oboje udrží pokope.

Willinger a jeho kolegovia dali v roku 2017 účastníkom sadu čiernych kreslených vtipov a pýtali sa, nakoľko im rozumejú a ako veľmi ich bavia. Tí, ktorí skórovali vysoko v oboch, mali lepšie výsledky v testoch inteligencie a zároveň nižšiu mieru agresivity. Nie vyššiu. Nižšiu.

Stojí za to oddeliť tému od mierenia. Čierny humor popisuje, čoho sa vtip týka; ostrý štýl humoru popisuje, na čí účet ide. Stretnúť sa v jednej vete môžu, ale nie sú to dve mená pre to isté, ako podrobnejšie rozoberá text o čiernom humore.

Prečo to neplatí obrátene

Lucia prečíta tri knihy mesačne a v práci si na ňu zvykli ako na človeka, ktorý domyslí dôsledky skôr než ostatní. Pri stole s priateľmi však jej vtipy nechytia. Buď dorazia o tri sekundy neskoro, alebo si ich sama vopred pokazí vetou „to je asi hlúposť, ale...".

Chýbajú jej pritom tri veci, ktoré s rozumovými schopnosťami nemajú takmer nič spoločné. Prvou je objem. Vtipné vety vznikajú hromadne a väčšina z nich je slabá; kto ich nikdy nepovie nahlas, nemá z čoho vyberať a nedozvie sa ani, ktorá z nich fungovala a prečo.

Druhá vec je odvaha. Pointa je verejná stávka a ticho po nevydarenom vtipe trvá subjektívne oveľa dlhšie než v skutočnosti. Kto tento risk podstupovať nechce, hlášku síce v hlave má, ale prehltne ju, a okolie ho potom pozná ako človeka, ktorý nevtipkuje.

K tomu sa pridáva niečo, čo humor odlišuje od väčšiny ostatných rozumových výkonov. Rovnicu vyriešite sami pri stole a viete, že je správne, aj keby vás nikto nevidel. Pri vtipe známku udeľuje publikum, okamžite a nahlas, a vy s tým verdiktom nič nenarobíte. Rýchla hlava teda vyrobí polotovar, hotový výrobok z neho urobí až reakcia ostatných.

A potom je tu čítanie miestnosti. Tá istá veta rozbehne večer pri stole so starými kamarátmi a na obede s novým klientom zostane visieť vo vzduchu. Túto časť nespasí ani najrýchlejšia hlava, pretože nestojí na rýchlosti, ale na pozornosti voči druhým. Že sa dá cvičiť rovnako ako objem aj odvaha, rozoberá text o tom, ako byť vtipný.

Vtip ako rýchle myslenie nahlas

Keď sa jedna vydarená hláška rozloží na súčiastky, vyjde z toho zoznam schopností, ktoré spolu na prvý pohľad nesúvisia. Časť z nich testy rozumových schopností zachytia celkom dobre, časť vôbec.

Horná časť tabuľky vysvetľuje, prečo Greengrossovi a Millerovi tá súvislosť vyšla. Spodná časť vysvetľuje, prečo nevyšla silnejšia.

Zvlášť sa oplatí zastaviť pri pracovnej pamäti. Aby pointa sadla, musíte v hlave chvíľu držať obe verzie vety naraz, tú očakávanú aj tú druhú. Kto je unavený alebo nahnevaný, túto kapacitu voľnú nemá, a preto ľuďom v hádke a po prebdenej noci humor nefunguje ani ako produkcia, ani ako príjem.

A teraz úprimne: kedy ste naposledy mali v hlave hotovú pointu a nepovedali ju? Čo vás zastavilo? Ak to, že nebola dosť dobrá, alebo to, že ste si neboli istí ľuďmi okolo seba, celkom slušne napovie, ktorá zo zložiek u vás pokrivkáva.

Signál, nie diplom

Vtipnosť sa dá čítať ako signál. Kto pravidelne trafí pointu, mimochodom ukazuje, že mu to rýchlo zapaľuje, že si udrží viac čítaní jednej situácie a že mu neuniká, čo sa v miestnosti deje. Je to informácia, nie certifikát: hovorí niečo o pravdepodobnosti, nie o konkrétnom človeku pred vami.

Opačný smer je zradnejší a stojí za to povedať ho natvrdo. Nevtipnosť nie je známka hlúposti. Množstvo ľudí je vtipných iba písomne, v krátkych správach, kde majú čas na druhé čítanie počkať. Iní sú na popukanie vo svojom odbore, kde je pointa postavená na veciach, ktorým rozumie hŕstka ľudí, a v krčme z toho nezostane nič.

Najlepšie je to vidieť na cudzom jazyku. Kto sa presťahuje do inej krajiny, príde o svoj humor ako o prvé a získa ho späť ako posledné, pretože pointa stojí na odtieňoch slov a na tom, čo v tej krajine pozná každý. Rok alebo dva potom pôsobí ako vážny človek bez iskry, hoci sa mu v hlave nič nezmenilo. Zmenil sa len register, ktorý má k dispozícii.

Do tretice je tu rozdiel medzi tvorbou a ocenením. Niekto vtipy takmer nerozpráva, ale smeje sa prvý a najlepšie v celej miestnosti, pretože druhé čítanie nájde skôr než ostatní. Zvonku vyzerá ako človek bez humoru. V skutočnosti rieši tú istú úlohu, len ju neodovzdáva nahlas.

Do akej polohy vaše vtipkovanie zvyčajne spadne, popisujú štyri štýly, ktoré sa líšia tónom a tým, kam mieria: prehľad nájdete v texte o štýloch humoru, orientačné zaradenie dá krátky test štýlov humoru. Ani jedno nič nehovorí o tom, akí ste chytrí. Vypovedá to o zvyku, ktorý ste si za tie roky vypestovali, a zvyky sa dajú ladiť.

Skúste si pri najbližšom spoločnom stole všimnúť jednu vec. Nie toho, kto rozpráva najviac, ale kto sa rozosmeje o pol sekundy skôr než ostatní. Ten človek väčšinou nečakal na pointu, došiel si k nej sám.