Ako prijať pochvalu bez dovetku „to nič nebolo"

Lenka odovzdá analýzu, nad ktorou strávila tri týždne, a na porade od vedúceho počuje, že je to najlepší podklad, aký za posledný rok videl. Do piatich sekúnd má na konte tri vety: že to nebolo nič ťažké, že jej veľmi pomohol Peter z controllingu a že tam aj tak zostalo pár nedorobkov.

Vedúci prikývne a ide na ďalší bod. Lenka má pocit, že sa zachovala slušne. Z pochvaly, kvôli ktorej si niekto v miestnosti vypýtal slovo, pritom nezostalo nič použiteľné ani jej, ani jemu.

Dovetok za pochvalou je jeden z najtichších návykov, aké človek môže mať. Nikoho nezdrží, nikomu neprekáža a v jednotlivom prípade nič nestojí. Účet zaň príde až po rokoch, vo chvíli, keď máte o sebe niekde hovoriť nahlas a zistíte, že nemáte z čoho brať.

Odkiaľ sa dovetok berie

Prvý dôvod je kultúrny. V strednej Európe sa so sebachválou zaobchádza opatrne a deti to počujú skoro: nevytŕčaj, nech ťa chvália druhí, vlastná chvála smrdí. Norma skromnosti má svoj zmysel, lebo drží skupinu pohromade a bráni ľuďom nárokovať si viac, než odviedli. Učí sa však ako reflex, nie ako nástroj, a reflex nerozlišuje situáciu.

Druhý dôvod je celkom praktický strach. Pochvala je zároveň očakávanie: keď ju prijmete, potvrdíte, že toto je vaša bežná úroveň, a nabudúce sa s ňou bude počítať. Dovetok zrazí latku späť dole skôr, než ju niekto stihne zdvihnúť. Peter, ktorý po vydarenej prezentácii prehodí, že mal hlavne šťastie na publikum, si tým kupuje právo nabudúce sklamať.

A do tretice je tu obyčajné nepohodlie. Pochvala vás na pár sekúnd postaví do stredu pozornosti a ticho po nej sa znáša zle. Dovetok to ticho zaplní, pozornosť odsunie inam a všetkým sa uľaví. Práve preto sa robí rýchlo a bez rozmýšľania.

Že ide skôr o predstavenie pre publikum než o skutočné presvedčenie, naznačila séria štúdií Marka Learyho a jeho kolegov z roku 2000. Ľudia so silnými pochybnosťami o sebe sa hodnotili výrazne skromnejšie vtedy, keď ich odpoveď mal vidieť niekto ďalší. Keď vypĺňali to isté v anonymných podmienkach, rozdiel sa z veľkej časti stratil. Skromnosť teda nebola tým, čo si o sebe mysleli, ale tým, čo hovorili nahlas.

Spomeniete si na poslednú pochvalu, ktorú ste dostali? Skúste si vybaviť svoju odpoveď a hlavne to, či ste jej v tej chvíli sami verili.

Skromnosť fakt nechá stáť, znevažovanie ho zmaže

Rozdiel medzi skromnosťou a znevažovaním nespoznáte podľa slušnosti, lebo slušne znie oboje. Spoznáte ho podľa toho, čo sa stane s faktom. Skromnosť fakt nechá na mieste a len k nemu doplní okolnosti: podarilo sa to a mala som k tomu dobrý tím. Znevažovanie fakt odstráni, pretože po vete o tom, že by to zvládol každý, už nie je čo oceniť.

Celá skúška sa dá zúžiť na jednu otázku. Veríte tomu, čo hovoríte? Keď šéfovi odpoviete, že to nič nebolo, a pritom viete o troch verziách, dvoch prebdených večeroch a jednom telefonáte, ktorý to celé zachránil, nie je to skromnosť. Je to nepresná informácia, ktorú o sebe šírite vy sami.

Druhá skúška je ešte rýchlejšia. Povedali by ste to isté o kolegovi, ktorý odviedol presne rovnakú prácu? Väčšina ľudí pri tejto otázke zaváha, lebo pri cudzej práci vidí odpracované hodiny ako zásluhu a pri vlastnej ako samozrejmosť.

Skromnosť tým neprestáva byť užitočná. Sú situácie, keď je zásluha naozaj z väčšej časti cudzia, a človek, ktorý si prisvojí prácu celého tímu, sa v kolektíve dlho neohreje. Rozdiel je v tom, či vetu o tíme hovoríte preto, že zodpovedá skutočnosti, alebo preto, že vám je nepríjemné stáť chvíľu sám. V prvom prípade váš podiel vo vete zostane, v druhom z nej zmizne.

Čo dovetok urobí za desať rokov

Jednorazovo sa nedeje nič. Škodí až opakovanie, pretože pochvala je v podstate jediný vonkajší zdroj informácií o tom, čo viete. Keď každú z nich cestou dovnútra zoslabíte, dôkazy sa nemajú kde nazbierať a pochybnosť o vlastných schopnostiach nemá s čím polemizovať.

Pomenovanie pre tento vzorec existuje. V rozbore toho, čo je syndróm podvodníka, vystupuje ako jeden z troch zdrojov pochybností a nesie názov znevažovanie úspechu. Druhým zdrojom je pocit podvodu, teda tichý predpoklad, že vaše miesto patrí niekomu schopnejšiemu. Tretím je šťastie a okolnosti, teda sklon pripisovať výsledky načasovaniu, náhode a ľuďom navôkol; o ňom je samostatný text o tom, prečo úspech stále vyzerá ako šťastie.

K samotnému znevažovaniu patrí ešte jedna nenápadná súčiastka: pohyblivá latka. Splnený cieľ sa nestihne započítať, lebo meradlo sa posunie okamžite po ňom a vlaňajší cieľ je tento rok východiskový stav. Vzniká z toho človek, ktorý odvádza dobrú prácu a má pritom trvalý pocit, že to stále nie je ono.

Jav opísali psychologičky Pauline Clance a Suzanne Imes v roku 1978 u ľudí s nespornými výsledkami, ktorí sa napriek tomu cítili ako podvodníci. Nejde o diagnózu ani o poruchu, ale o naučený vzorec myslenia. Ako je rozšírený, sa presne povedať nedá: systematický prehľad Bravatu a kolegov z roku 2020 prešiel 62 štúdií a našiel odhady prevalencie od 9 do 82 percent podľa toho, koho a čím sa autori pýtali. Samotné číslo teda veľa nepovie. Užitočnejšie je vedieť, odkiaľ pochybnosti vychádzajú u vás; orientáciu v tom dá test syndrómu podvodníka, ktorý zaberie pár minút.

Zostáva ešte druhá strana, na ktorú sa pri premýšľaní o skromnosti zvyčajne zabúda. Kto pochvalu opakovane zloží zo stola, prestane ju dostávať. Nie je v tom zloba, len bežná ekonómia pozornosti: chváliť niekoho, kto to zakaždým odmietne, je práca navyše bez efektu. Ľudia to po pár pokusoch vzdajú a vám sa dostane zdanlivého potvrdenia, že chváliť vlastne nebolo za čo.

Vety, po ktorých z pochvaly niečo zostane

Najmenšia možná zmena je jednoslovná: ďakujem. A potom ticho. Nech vám napadne akékoľvek pokračovanie, nechajte si ho pre seba. Prvé dni budete mať pocit, že pôsobíte namyslene; na druhej strane sa pritom nestane vôbec nič, lebo tá počuje iba normálnu odpoveď na normálnu vetu.

Keď je ticho neznesiteľné, dá sa zaplniť niečím, čo fakt nemaže. Konkrétne poďakovanie za konkrétnu vec funguje dobre: vďaka, tá časť s rizikami mi dala najviac práce, tak som rada, že sa to číta dobre. Taká veta priznáva odvedenú prácu, nie slabinu, a rozhovor sa z nej dá viesť ďalej.

Druhý návyk sa týka latky. Po dokončenej veci si dajte jeden deň, keď meradlo posunúť nesmiete, a spíšte si, čo ste kvôli výsledku museli vyriešiť. Koľko verzií, koľko hodín, čo sa napoprvé nepodarilo. Hotová práca totiž vyzerá ľahko aj vám samým, lebo z výsledku nevidno nič z cesty k nemu, a spísaná cesta je jediná vec, ktorá tvrdenie o ľahkosti spoľahlivo vyvráti.

Pravý stĺpec nikoho nerobí namysleným. Vo všetkých prípadoch drží rovnakú informáciu ako stĺpec prostredný, len z nej neuberá, a navyše dáva druhej strane dôvod pokračovať v rozhovore. Zaujímavé je pozorovať, ako rýchlo sa to učí okolie: kto dostane na pochvalu zrozumiteľnú odpoveď, chváli nabudúce ochotnejšie a konkrétnejšie.

Najdrahšie vyjde dovetok v písomnej podobe. Životopis, profil na LinkedIne alebo zhrnutie projektu pre nadriadeného majú o odvedenej práci informovať, takže zľahčujúca formulácia v nich nie je skromnosť, ale chýbajúci údaj. Kto napíše, že sa na projekte podieľal, oznamuje niečo iné než ten, kto napíše, že ho viedol, aj keď obaja robili to isté. Napísaný dovetok sa navyše nedá napraviť tónom hlasu, lebo čitateľ na druhej strane žiadny tón nemá.

Tieto vety však riešia len jeden z troch zdrojov pochybností. Komu skôr než pochvala prekáža samotný pocit, že do svojej roly nepatrí, potrebuje iný postup, a prehľad techník podľa toho, odkiaľ pochybnosti vychádzajú, nájdete v texte o tom, ako prekonať syndróm podvodníka.

Ako chváliť, aby sa to dalo prijať

Druhá polovica veci nezávisí od príjemcu, ale od toho, kto chváli. Všeobecná pochvala sa odmieta ľahko, lebo sa nedá overiť. Keď Petrovi poviete, že je šikovný, nemá sa čoho chytiť a dovetok naskočí sám. Keď mu poviete, že jeho tabuľka ušetrila na rokovaní dvadsať minút hádky, je to údaj, s ktorým sa polemizuje oveľa horšie.

Pomáha tiež nehádať sa s odmietnutím. Reakcie v štýle ale nie, bolo to skvelé tlačia druhého do obhajoby vlastnej skromnosti a celé sa to zacyklí. Účinnejšie je zopakovať pochvalu jednou vetou s konkrétnym detailom a nechať to plávať. Ešte lepšie funguje otázka namiesto tvrdenia: čo si urobil, že to vyšlo? Odpoveďou musí byť z povahy veci opis vlastných krokov.

Vedúci majú navyše nástroj, ktorý kolega nemá, a tým je zadanie. Kto dostane náročnejšiu úlohu, dostane s ňou aj informáciu o tom, ako ho okolie vidí, a tá sa odmieta horšie než veta na porade. Ako vyzerá spätná väzba, s ktorou sa dá skutočne pracovať, rozoberá samostatný text o dávaní a prijímaní spätnej väzby.

Sedem dní bez dovetku

Skúste na jeden týždeň jedinú vec. Po každej pochvale poviete ďakujem a nič ďalšie. Keď vám dovetok aj tak ujde, poznamenajte si do telefónu, komu ste ho povedali a čoho sa týkal.

Po týždni z tých pár riadkov obvykle vylezie vzorec, ktorý sa zvnútra zle vidí. Dovetky sa totiž nekopia rovnomerne: naskakujú u určitých ľudí, v určitých miestnostiach a pri určitom type práce, zatiaľ čo inde človek pochvalu prijme bez rozmýšľania a vôbec si to nevšimne. Lenka z úvodu ich za týždeň narátala desať, deväť na poradách a jeden doma.