Syndróm podvodníka: čo to je a odkiaľ idú pochybnosti

Zuzana dostala v piatok povýšenie. V pondelok sedela na prvej porade v novej roli, počúvala gratulácie a v hlave jej bežalo jediné: kedy na to prídu. Kedy niekto z tých ľudí pri stole zistí, že tú stoličku dostal človek, ktorý hlavne dobre pôsobí.

Nešlo o skromnosť ani o trému. Zuzana mala za sebou štyri roky výsledkov, ktoré by z e-mailu vytiahla za dve minúty. Napriek tomu by v tej chvíli prisahala, že si výberová komisia pomýlila zložky.

Rozpor medzi tým, čo človek preukázateľne dokázal, a tým, čo si o sebe vnútri myslí, má v psychológii svoje meno a dosť presný popis. Len sa doň často mieša niekoľko vecí naraz.

Syndróm podvodníka: čo to vlastne je

Koncept opísali psychologičky Pauline Clance a Suzanne Imes v roku 1978. Skúmali skupinu žien, ktoré mali tituly, ocenenia aj kariéru, a napriek tomu boli presvedčené, že sa k svojmu postaveniu dostali nedopatrením. Odvtedy sa ukázalo, že jav nemá pohlavie ani odbor. Stretnete ho u chirurgov rovnako ako u programátorov, učiteliek alebo ľudí, ktorí si vedú vlastnú firmu.

Pomenovanie je trochu nešťastné, lebo slovo syndróm zvádza čítať celú vec ako diagnózu. Tak to nie je. V klasifikáciách duševných porúch nefiguruje, nedá sa mať alebo nemať ako chrípku a nikto ho nelieči. Ide o vzorec myslenia, ktorý sa dá popísať, zmerať v miere a pri troche trpezlivosti preučiť.

Od bežnej neistoty ho odlišuje jedna vec, a tá je podstatná. Tréma pred prvou prezentáciou alebo obavy v prvom týždni v novej práci sa rozpustia vo chvíli, keď to dobre dopadne. Tu sa nerozpustí nič. Dobrý výsledok sa cestou do pamäte prepíše na dobrú prípravu, na ústretové publikum alebo na priaznivé okolnosti, takže dôkaz o vašich schopnostiach sa nemá kam uložiť.

V praxi sa to točí stále dokola a Clance ten kruh opísala už v osemdesiatych rokoch. Príde zadanie, s ním napätie, a to napätie sa utíši jedine prípravou ďaleko za hranicou potreby, prípadne naopak odkladom na poslednú chvíľu. Vec nakoniec dopadne dobre, dostaví sa krátka úľava, lenže zásluha ide na účet tej driny alebo zhody okolností. O dva dni je po úľave a latka je o kus vyššie.

Odtiaľ plynie to najpodivnejšie na celej veci. Úspech pochybnosti nezmenšuje, skôr ich prižíva: každé povýšenie zdvihne očakávania, takže priestor pre budúce odhalenie je zase o kus väčší. Zuzane nebolo horšie napriek povýšeniu, ale kvôli nemu.

Tri zdroje, z ktorých pochybnosti vychádzajú

Veta „nepatrím sem" znie ako jedna myšlienka. Keď sa však ľudí dopýtate, čo presne tým myslia, rozpadne sa na tri dosť odlišné príbehy. Jeden je o strachu z odhalenia, druhý o miznúcich úspechoch a tretí o šťastí, ktoré raz dôjde.

Najlepšie je ten prvý zdroj vidieť na porade. Niekto pri stole pozná odpoveď, drží ju v hlave celý čas a nevysloví ju, lebo si ešte nie je celkom istý. O tri minúty neskôr tú istú myšlienku povie nahlas niekto iný, zožne súhlasné prikyvovanie a téma sa posunie ďalej. Pre človeka, ktorý mlčal, to nie je dôkaz, že mal hovoriť. Je to dôkaz, že ten druhý si bol istý, a on teda zjavne na jeho úrovni nie je. Tak sa z jednej premeškanej sekundy vyrobí ďalšia tehla do múru.

Tie tri zdroje nie sú tri rôzne poruchy ani tri škatuľky, do ktorých človek zapadne celý. Ide o stránky jedného vzorca a navzájom spolu súvisia: kto skóruje vysoko v jednom, mieva zdvihnutý aj zvyšok. Užitočné je preto pýtať sa, ktorý z nich hovorí najhlasnejšie.

Ten dominantný zdroj totiž rozhoduje o tom, čo pomôže. Zuzana svoj úspech nespochybňovala, len ho zakaždým rozpustila do tímu, takže sa u nej nič nenazbieralo; ako z pochvaly urobiť niečo, čo vydrží dlhšie než päť sekúnd, rozoberá text o tom, ako prijať pochvalu. Jej kolega Peter mal rovnako vysoké celkové skóre, ale úplne inú hlavu: každý dobrý výsledok si vysvetlil načasovaním a znova ho tým poslal preč. Jemu sadne skôr rozbor otázky, či za posledným výsledkom stál úspech, alebo šťastie.

Pomer medzi zdrojmi navyše nie je doživotný. Hýbe s ním situácia: v odbore, kde sa človek pohybuje desať rokov, sa ozve skôr znevažovanie úspechov, lebo všetko vyzerá ako bežná práca. Po prestupe do neznámeho prostredia sa počas mesiaca dostane dopredu pocit podvodu. Výsledok je preto fotka súčasného nastavenia, nie popis povahy.

Rada „važ si svojich úspechov" teda jednému z nich dáva zmysel a druhému sa odrazí od štítu. To je celý praktický prínos rozlišovania zdrojov: všeobecné povzbudenie funguje mizerne, lebo nemieri na tú vetu, ktorú má človek práve v hlave.

Koľkých ľudí sa to týka

Číslo, ktoré koluje po internete, znie 70 %. Berie sa z práce, v ktorej Sakulku a Alexander v roku 2011 zhrnuli doterajšiu literatúru, a je poctivé povedať, čo to číslo je: odhad autorov, nie výsledok merania na reprezentatívnej vzorke. Opakovaním z neho časom vznikol fakt, ktorým nikdy nebolo.

Triezvejší obrázok dáva systematický prehľad, ktorý zostavili Bravata a jej kolegovia v roku 2020 zo 62 štúdií. Zistená prevalencia sa v nich pohybuje od 9 do 82 % podľa toho, koho sa pýtali a akým nástrojom merali. Takto široké rozpätie nie je chyba výskumu, ale dôsledok toho, že žiadna ostrá hranica medzi „má" a „nemá" neexistuje. Ide o mieru, ktorú má každý niekde na škále.

Naprieč štúdiami sa však dosť spoľahlivo opakuje, kde sa pochybnosti držia najviac:

• ľudia čerstvo v novej roli, po povýšení alebo po zmene odboru, teda všade tam, kde staré meradlo prestalo platiť a nové ešte nevzniklo
• vysokoškoláci, ktorých rodičia neštudovali; Cokley so svojím tímom u nich v roku 2013 opísal silnejší pocit, že na univerzitu nepatria
• odbory, kde sa chyba draho platí a od človeka sa čaká istota: medicína, právo, veda, letectvo
• ktokoľvek, kto je v miestnosti jediný svojho druhu, či už pre pohlavie, vek alebo cestu, ktorou sa tam dostal

Skutočné rozšírenie sa ale meria zle z jedného prostého dôvodu: hovorí sa o tom málo. Pochybnosť o vlastnej odbornosti patrí medzi veci, ktoré ľudia pred kolegami skrývajú dôkladnejšie než plat, takže každý v miestnosti vidí iba hotové a pokojné výkony ostatných a k nim si pripočíta vlastný vnútorný zmätok. V skupinách, kde sa to raz vysloví nahlas, býva najväčším prekvapením počet zdvihnutých rúk.

Zaujímavé je, koho v tom zozname nenájdete. Ľudí, ktorí toho vedia naozaj málo. Práve preto sa syndróm podvodníka niekedy popisuje ako druhá strana mince k Dunning-Krugerovmu efektu, aj keď tá dvojica je v skutočnosti zložitejšia, než ako sa o nej píše.

Kto je náchylnejší

Bernard, Dollinger a Ramaniah sa v roku 2002 pozreli na to, ako sklon k pochybnostiam súvisí s päťfaktorovým modelom osobnosti, teda s Big Five. Najsilnejšia väzba vyšla pri neurotizme, teda pri sklone prežívať negatívne emócie intenzívnejšie a dlhšie. Kto ho má vysoko, ten jednu kritickú poznámku prehráva týždeň, zatiaľ čo dvadsať pochvalných prejde bez povšimnutia.

Druhá črta je zaujímavejšia, lebo je dvojsečná. Svedomitosť človeka chráni tým, že sa dobre pripraví a odvedie prácu, na ktorú sa dá spoľahnúť. Zároveň však nastaví latku tak vysoko, že pod ňou skončí takmer každý reálny výsledok, a potom už stačí málo, aby sa z bežnej nedokonalosti stal dôkaz vlastnej nedostatočnosti.

Rolu hrá aj to, či človek o svojich pochybnostiach hovorí. Kto ich vysloví, dostane spravidla do dvoch sekúnd korekciu zvonku: „to poznám, mal som to úplne rovnako." Kto ich nevysloví, opravu nikdy nedostane a odpovedá si sám sebe, takže sa pochybnosť potvrdí. Peter je presne tento prípad; navonok pokojný človek, vnútri dve sezóny neprerušený monológ.

Črty osobnosti však nie sú osud a rozhodne nevysvetľujú všetko. Veľa toho urobí prostredie: koľko spätnej väzby sa v ňom dáva, či sa o neistote dá hovoriť nahlas a či je v miestnosti niekto, kto vyzerá ako vy. Kde presne sa pochybnosti spúšťajú najsilnejšie, rozoberá samostatný text o tom, ako vyzerá syndróm podvodníka v práci.

Čo syndróm podvodníka nie je

Nie je to skromnosť. Skromný človek fakt nepopiera, len ho nerozhlasuje; veta „vyšlo to a robil na tom celý tím" je pravdivá a nič si ňou neuberáte. Znevažovanie robí niečo iné: fakt zmaže, takže po ňom nezostane ani vám. Skúška je jednoduchá a zaberie sekundu. Veríte tomu, čo ste práve povedali?

Zamieňa sa tiež so všeobecne nízkym sebavedomím, hoci ide o dve rôzne veci. Človek s podvodníckym vzorcom si môže veriť v kope iných oblastí a zosypať sa len tam, kde ho niekto hodnotí a kde ide o odbornosť. Sebavedomie je široká vec a stavia sa inak, o čom je text o tom, ako budovať zdravé sebavedomie.

A nie je to ani doslovný opak Dunning-Krugerovho efektu, akokoľvek pekne by tá symetria vyznela. Pôvodná štúdia z roku 1999 merala niečo iné než sebadôveru odborníkov a časť jej záverov sa dodnes vysvetľuje štatistickými artefaktmi. Zostáva z nej hlavne jedno: čím viac človek o odbore vie, tým lepšie vidí, čo všetko v ňom ešte nevie. Tento výhľad sa z vnútornej perspektívy plete s neschopnosťou.

Posledný rozdiel je najostrejší. Skutočný podvodník sa odhalenia nebojí, lebo vie, čo robí, a počíta s tým. Strach z odhalenia máva naopak ten, kto svoju prácu odvádza poctivo a len jej neverí; prečo sa ten strach nedá vyvrátiť dôkazmi, rozoberá text o tom, odkiaľ sa berie strach z odhalenia.

Čo sa s tým dá robiť

Ďalší úspech to nevyrieši, to už vieme. Vyriešia to skôr tri nudné veci, ktoré sa dajú začať robiť tento týždeň.

Prvá je pomenovať zdroj. Kým má človek v hlave hmlisté „nie som dosť dobrý", nedá sa s tým robiť vôbec nič, lebo je to výrok o hodnote. Veta „mám sklon vysvetľovať si výsledky okolnosťami" je o zvyku, a zvyk má riešenie.

Druhá je zbierať dôkazy skôr, než ich budete potrebovať. Založte si jednu zložku, pokojne e-mailovú, a ukladajte do nej ohlasy, čísla a hotové veci. Pamäť pod tlakom vytiahne spoľahlivo len chyby, kým zložka drží fakty. Pravidlo je jediné: pridávať sa smie, mazať nie.

Tretia je povedať to nahlas, a práve táto časť býva najúčinnejšia. Clance a Imes so svojimi klientkami pracovali v skupinách a zistili, že veľká časť úľavy prichádza vo chvíli, keď človek počuje to isté od niekoho, koho považoval za suverénneho. Nevyslovená pochybnosť rastie, vyslovená sa scvrkne. Konkrétne postupy podľa jednotlivých zdrojov, vrátane stropu na prípravu a takzvanej zložky dôkazov, rozoberá text o tom, ako prekonať syndróm podvodníka.

Čo naopak nefunguje, hoci to skúšal takmer každý, je uisťovanie zvonku. Veta „ale ty si predsa skvelá" sa v hlave príjemcu do sekundy preloží ako zdvorilosť alebo ako dôkaz, že sa mu podarilo oklamať aj toho, kto chváli. Použiteľná je až konkrétna spätná väzba: nie že ste dobrá, ale čo presne ste v tom projekte urobili a čo by bez toho dopadlo inak.

Jedna poznámka na okraj, ale poctivá. Ak pochybnosti o sebe trvajú mesiace, berú vám spánok alebo vás držia bokom od vecí, ktoré by ste inak chceli, nie je to zlyhanie sebapoznania a nemá zmysel to riešiť ďalším článkom. Na takú záťaž je rozumné mať vedľa seba odborníka.

Ako zistiť, odkiaľ vaše pochybnosti idú

Sebapozorovanie má pri tejto téme jednu chybu: pochybnosť hovorí hlasnejšie než všetko ostatné, takže keď sa sami seba spýtate v mizernom dni, dostanete inú odpoveď než v utorok po dobrej porade. Pomôže preto sledovať konkrétne vety namiesto celkového dojmu. Kedy ste naposledy o niečom, čo sa vám podarilo, povedali jednu holú vetu bez dovetku na obhajobu?

Druhá pomôcka je ešte jednoduchšia. Po najbližšom dobrom výsledku si všimnite, kam vaša hlava siahne pre vysvetlenie ako prvé. Niekto skončí pri príprave, iný pri tíme, ďalší pri načasovaní a štvrtý pri tom, že to nič ťažké nebolo. To prvé vysvetlenie je celkom dobrý ukazovateľ toho, ktorý zdroj u vás hovorí najhlasnejšie.

Ak chcete obrázok rýchlejšie a prehľadnejšie, prejdite si krátky test syndrómu podvodníka. Vyjde z neho celkové skóre v jednom zo štyroch pásiem, od minimálnych až po silné pochybnosti, a k tomu rozloženie medzi tri zdroje. Berte to ako orientačné porovnanie a štartovací bod pre vlastné pozorovanie, nie ako diagnózu.

Zuzana si tri mesiace po povýšení otvorila spomínanú zložku a našla v nej jedenásť vecí, ktoré za ten čas dotiahla. Pocit, že tam nepatrí, tým nezmizol, len prestal byť jediným dostupným výkladom. Petrovi zabralo niečo iné: pred obhajobou projektu si napísal predpoveď, ako to dopadne, a po výsledku si ju prečítal. Dopadlo to lepšie než to, čo mal na papieri, a bolo to čierne na bielom.