Syndróm podvodníka u žien: kde končia fakty a začína mýtus

Zuzana prezentuje štvrťročné čísla. Pri stole sedí desať ľudí, ona je jediná žena a podklady, ktoré sama napísala, si prešla už štvrtý raz. Keď ju riaditeľ pred ostatnými pochváli, počuje samu seba, ako odpovedá, že zadanie bolo tentoraz nezvyčajne jasné.

Nikomu v tej miestnosti nenapadlo, že by tam nepatrila. Otázka beží iba v jej hlave a beží tam potichu tretí rok. Zuzana by ju opísala ako nedostatok sebavedomia, lebo tak sa to zvyčajne podáva. Lenže toto vysvetlenie nesedí ani na dáta, ani na to, čo sa v takej miestnosti naozaj odohráva.

Opis, ktorý sa začal pri úspešných ženách

Jav opísali v roku 1978 psychologičky Pauline Clance a Suzanne Imes. Pracovali so študentkami a so ženami z akademického aj firemného prostredia, teda s ľuďmi, ktorí mali za sebou tituly, publikácie a povýšenia. Napriek tomu sa u nich opakovala tá istá vnútorná veta: ostatní ma preceňujú a raz sa príde na to, ako je to v skutočnosti.

Vzorka bola ženská a označenie sa odvtedy k ženám lepí. Samotné autorky pritom neskôr upozorňovali, že zo ženskej vzorky nijako nevyplýva, že by šlo o ženskú záležitosť. Vzorka určila, kde sa opis narodil, nie komu jav patrí.

Je na tom čosi poučné. Predstava, že ide o ženskú tému, vznikla skôr, než existovali dáta, na ktorých by sa dala overiť, a ďalších štyridsať rokov ju držala hlavne sila opakovania.

Majú ho ženy naozaj častejšie?

Najrozsiahlejšie doterajšie zhrnutie priniesol v roku 2020 systematický prehľad 62 štúdií od tímu Bravatu. Uvádzaná prevalencia sa v nich pohybovala od 9 do 82 percent podľa toho, koho sa štúdia pýtala a akým nástrojom merala. Ten rozptyl je sám osebe informácia: meria sa niečo, pri čom sa výskum ešte nezhodol na tom, kde presne to začína.

K pohlaviu prehľad uvádza zmiešaný obraz. Časť štúdií našla u žien vyššie skóre, iná časť nenašla nijaký rozdiel. Veta „ženy tým trpia viac" teda doložená nie je, a rovnako nie je doložené, že by rozdiel neexistoval vôbec.

Dôvodov, prečo sa výsledky rozchádzajú, je viac. Štúdie sa líšia vzorkou, použitým dotazníkom aj hranicou, od ktorej sa výsledok počíta ako zvýšený. A všetky stoja na sebaposúdení, takže časť prípadného rozdielu môže byť v ochote napísať to o sebe, nie v tom, kto to prežíva.

Opatrnosť si zaslúži aj číslo, ktoré v textoch o téme koluje najčastejšie, totiž že pocit podvodníka pozná zhruba 70 percent ľudí. Objavuje sa v prehľadovej práci Sakulku a Alexandera z roku 2011 a je tam formulované ako odhad, nie ako výsledok merania.

Prostredie posiela signály, kto kam patrí

Zaujímavejšia než otázka po pohlaví je otázka po miestnosti. Claude Steele a Joshua Aronson v roku 1995 opísali mechanizmus, ktorému sa hovorí hrozba stereotypu: keď človek rieši náročnú úlohu v situácii, kde o skupine, do ktorej patrí, existuje predpoklad horšieho výkonu, časť pozornosti odíde na stráženie toho predpokladu a výkon sa zhorší. Pôvodná štúdia sa týkala študentov, o ktorých skupine taký stereotyp koloval; neskoršie práce skúmali ten istý mechanizmus aj pri iných skupinách a situáciách.

Praktický dôsledok je nenápadný. Nejde o to, že by si človek v takej chvíli myslel o sebe niečo zlé. Ide o to, že kus kapacity spotrebuje stráženie, ako pôsobí, a stráženie unavuje.

Opatrnosť má navyše nepríjemnú vlastnosť: potvrdzuje sa sama. Kto sa pripraví trojnásobne, obvykle uspeje, lenže zásluha potom pripadne príprave, nie schopnostiam. Obava sa tým nikdy nedostane do situácie, v ktorej by mohla naraziť, a do ďalšieho podobného dňa ide človek s rovnakou zásobou pochybností. Vzorec sa preto s povýšením nezmenšuje, skôr naopak: čím vyššie, tým viac ľudí okolo, ktorí pôsobia, že sú tam právom.

K tomu sa pridáva postavenie jediného svojho druhu v miestnosti. Kto je v tíme výnimkou, je viac vidieť, horšie splynie s pozadím a jeho zaváhanie sa ľahšie číta ako doklad o niečom väčšom než o jednom mizernom dni. Vyššia viditeľnosť sama osebe vedie k opatrnejšiemu správaniu: k príprave navyše a k mlčaniu až do chvíle, keď je človek istý na sto percent.

Že to nie je o pohlaví, ukazuje najlepšie obrátený prípad. Matúš učí v materskej škole a je jediný muž zo štrnástich ľudí v zbore. Na rodičovské združenia sa pripravuje viac než kolegyne, na poradách hovorí menej, než by mohol, a keď ho rodičia pochvália, odpovie, že je to zásluha celého kolektívu. Rodičia, ktorí ho nepoznajú, sa ho občas pýtajú, kde je pani učiteľka.

Súvislosť medzi menšinovým postavením a pocitmi podvodníka skúmal napríklad Kevin Cokley so svojím tímom v roku 2013 u vysokoškolákov z menšinových skupín: stres z menšinového postavenia s týmito pocitmi súvisel. Rozhodujúce teda nie je, kto v miestnosti sedí, ale koľko ich takých je.

Prečo vysvetlenie „ženy si menej veria" nikam nevedie

Prvý problém je vecný. Keby šlo o stabilnú vlastnosť, cestovala by s človekom všade, lenže tak sa to nespráva. Tá istá žena môže v jednom tíme mlčať a v inom hovoriť prvá bez toho, aby na sebe medzitým akokoľvek pracovala. Pochybnosti sa hýbu s prostredím rýchlejšie než povaha.

Druhý problém je praktický. Ak je príčinou nedostatok sebavedomia, jediná dostupná rada znie „ver si viac" a celá práca zostane na tom, kto má najmenšiu možnosť tú miestnosť zmeniť. Firma, škola alebo tím z toho vyjdú bez úlohy.

Za pozornosť stojí aj samotné slovo „syndróm". Znie ako niečo, čo človek má a čo sa dá vyliečiť, pritom opisuje celkom bežný spôsob, akým si ľudia vykladajú vlastné výsledky. Pomenovanie posunulo ťažisko dovnútra človeka, a možno aj preto sa rady k téme tak často zastavia pri dýchaní a afirmáciách, zatiaľ čo zloženie miestnosti zostane nedotknuté.

A potom je tu detail, ktorý sa stráca úplne. Zuzana si nemyslí, že je vo svojej práci zlá; vie, že číslam rozumie lepšie než väčšina ľudí pri stole. Pochybnosť nesedí na jej schopnostiach, ale medzi výsledkom a jeho výkladom, teda v tom, komu sa výsledok napokon pripíše.

Tri miesta, kde sa pochybnosť ozve

Vzorec sa dá rozložiť na tri zdroje. Súvisia spolu, ale líšia sa tým, kde presne sa do myslenia vložia. Podrobne ich rozoberá text o tom, čo je syndróm podvodníka, v skratke ide o toto.

Ktorý z tých troch hovorí najhlasnejšie, sa človek od človeka líši a s pohlavím to nekoreluje tak priamočiaro, ako by sa z novinových titulkov zdalo. Čo sa v prostredí, kde ste výnimkou, ozýva spoľahlivo, je príprava navyše a opatrnosť v hovorení. Kde všade to v pracovnom týždni vylezie na povrch, rozoberá samostatný text o tom, ako vyzerá syndróm podvodníka v práci.

Odhadnúť vlastný zdroj zvnútra je ťažké, lebo každý z nich znie ako obyčajný opis reality, nie ako názor. Orientačný obraz dá krátky test syndrómu podvodníka: pýta sa na bežné situácie a ukáže celkovú mieru pochybností aj to, ktorý zdroj je u vás najsilnejší. Berte ho ako štartovací bod, nie ako diagnózu; o poruchu nejde a v klasifikáciách duševných porúch tento jav nefiguruje.

Čo s tým zvládne jednotlivec

Väčšina použiteľných vecí stojí na jednom princípe: pocit sa pocitom presviedčať nedá, poznámkami na papieri áno. Štyri z nich zaberú pár minút týždenne.

• Pred náročnou vecou si napíšte predpoveď, ako to dopadne a prečo. Po výsledku ju porovnajte so skutočnosťou; keď vám opakovane vychádza lepšie, než ste čakali, máte doklad, ktorý sa šťastím odvysvetliť nedá.
• Stanovte si dopredu strop na prípravu a po jeho vyčerpaní skončite. Príprava navyše kvalitu už nedvíha, iba na chvíľu utíši neistotu.
• Na pochvalu odpovedzte jedným slovom: ďakujem. Bez dovetku a bez okamžitého presmerovania na tím.
• Nevyslovená pochybnosť rastie, vyslovená sa scvrkne. Vyberte si jedného človeka z odboru a opíšte mu konkrétne, v čom si nie ste istá; takmer vždy sa ukáže, že to isté pozná aj on.

Kedy ste naposledy nechali pochvalu stáť bez dovetku? Nie že by ste ju prijali zdvorilo, ale že ste k nej nič nepripojili. Ak si nespomeniete, máte celkom presný údaj o tom, ktorý zdroj u vás pracuje najviac.

Osobitnú pozornosť si zaslúži porovnávanie. V miestnosti, kde ste výnimkou, sa ponúka merať sa s ľuďmi, ktorých začiatky ste nevideli, a použiteľnejšie meradlo je vaša vlastná verzia spred roka. Prečo cudzí zostrih vždy vyhrá nad vlastným zákulisím, rozoberá text o tom, ako funguje porovnávanie sa s ostatnými.

Čo môže urobiť okolie

Všeobecná pochvala sa dá odvysvetliť za sekundu, konkrétna horšie. Veta „dobrá práca" zmizne bez úžitku, zatiaľ čo „ten prepočet metodiky si navrhla ty a ušetril nám dva dni" nemá kam utiecť. Pre vedúcich a kolegov je to najlacnejší dostupný zásah.

Druhá vec je viditeľnosť. Mentor s vami hovorí o tom, čo robiť, ale najviac pomôže niekto, kto vaše meno vysloví v miestnosti, kde práve nie ste. A ak sa dá, nenechávať človeka v úlohe jediného svojho druhu; dvaja ľudia rovnakého druhu pri stole už nie sú reprezentanti skupiny, ale jednoducho kolegovia.

Doma sa to rieši horšie než v práci, lebo prvá reakcia býva uisťovanie, a to spoľahlivo nefunguje. Čo namiesto neho, opisuje text o tom, ako pomôcť blízkemu so syndrómom podvodníka.

Poctivá poznámka na záver. Keď pochybnosti trvajú mesiace, berú spánok alebo vás držia bokom od príležitostí, o ktorých viete, že by ste ich zvládli, sebapoznanie na to samo nestačí a stojí za to prebrať to s psychológom. Nie je to priznanie porážky, len iný nástroj na inú úroveň ťarchy.

Zuzana si pred ďalšou poradou napísala na papier dve vety: ako to podľa nej dopadne a čím to bude. Stálo tam, že sa spýtajú na metodiku a ona zaváha. Spýtali sa na metodiku a ona odpovedala. Papier si odložila, lebo o tri mesiace bude tá veta v hlave znieť úplne rovnako a zíde sa mať poruke niečo, čo s ňou nesúhlasí.