Porovnávanie sa s ostatnými: prečo všetci vyzerajú schopnejší

Zuzana si v nedeľu večer ľahne do postele a otvorí LinkedIn. Za tri minúty jej prebehne spolužiačka z ročníka v novej pozícii, bývalý kolega s oznámením o povýšení a človek, ktorého pozná z konferencie, ďakuje tímu za rekordný kvartál. Telefón zhasne a zostane po ňom pocit, že za celý rok neurobila vôbec nič.

Pritom urobila dosť. Dotiahla projekt, ktorý jej o dvanásť mesiacov skôr pripadal nad jej sily, a zaučila dvoch nových ľudí tak, že dnes fungujú sami. Lenže toto sa nedá odfotiť a nikto pod to nepíše gratulácie.

Porovnávanie je spôsob, akým sa meriame

Leon Festinger v roku 1954 opísal vec, ktorá odvtedy drží: človek potrebuje vedieť, ako je na tom so svojimi schopnosťami a názormi, a keď chýba objektívne meradlo, siahne po ľuďoch okolo seba. Koľko za hodinu ubehnete, ukážu stopky. Či ste dobrý kolega, dobrý rodič alebo dobrý vo svojej profesii, žiadne stopky nepovedia.

Preto sa porovnávate, aj keď ste si predsavzali, že s tým prestanete. Nie je to slabosť povahy ani nedostatok sebadôvery, ale východiskové nastavenie, ktoré sa zapína samo a bez dovolenia. Festinger si všimol ešte jednu vec: na porovnanie si nevyberáme hocikoho. Najradšej sa meriame s ľuďmi, ktorí sú nám podobní, teda rovnaký odbor, porovnateľný štart, podobný vek.

Tým sa vysvetľuje jeden zvláštny jav. Správa o miliardárovi nerozhodí takmer nikoho, zatiaľ čo povýšenie kolegu zo susedného oddelenia dokáže pokaziť celý týždeň. Čím podobnejší je vám ten druhý, tým ostrejšie porovnanie reže, lebo pri ňom sa rozdiel nedá odbiť tým, že hráte inú ligu.

Otázka teda neznie, či sa porovnávať. Znie, s kým a podľa čoho.

Hore, alebo dole

Psychológia rozlišuje dva smery. Vzostupné porovnanie mieri na niekoho, kto to podľa vás má lepšie. Zostupné na niekoho, komu sa darí horšie. Thomas Wills v roku 1981 opísal, že po tom druhom siahame hlavne vo chvíli, keď je nám nejako ublížené alebo sa niečo nepodarilo. Pohľad na človeka, ktorý je na tom horšie, krátkodobo uľaví.

Ani jeden smer nie je sám osebe dobrý alebo zlý. Rozhoduje, čo si z neho odnesiete.

Peter sedí vedľa kolegu, ktorý píše čistejší kód, a odnesie si z toho konkrétnu vec, ktorá sa dá naučiť za dva večery. To isté porovnanie ho však položí vo chvíli, keď si namiesto zručnosti prečíta verdikt: on na to má, ja nie, a tým to hasne. Vstupné údaje sú v oboch prípadoch rovnaké, líši sa len to, čo z nich hlava urobí.

Či vzostupné porovnanie nakopne, alebo zrazí, sa dá odhadnúť celkom dobre dopredu. Penelope Lockwood a Ziva Kunda v roku 1997 ukázali, že hviezdny vzor motivuje iba vtedy, keď jeho úroveň pripadá človeku dosiahnuteľná. Len čo sa ten istý príbeh číta ako mimo dosahu, premení sa inšpirácia na doklad vlastnej nedostatočnosti. Nerozhoduje teda veľkosť rozdielu, ale to, či medzi sebou a tým druhým vidíte cestu, alebo priepasť.

Rozdiel medzi užitočným a ničivým porovnaním teda nespočíva v tom, koho si vyberiete. Spočíva v tom, či pomeriavate zručnosť, alebo cenu človeka.

Javisko verzus zákulisie

Druhá pasca je v údajoch, s ktorými pracujete. O sebe viete úplne všetko: koľkokrát ste to prepisovali, kde ste spanikárili, ako dlho ste odkladali telefonát a čo všetko vám pri tom projekte vyslovene nešlo. O druhom človeku vidíte hotový výsledok a k nemu jednu vetu, ktorú si k tomu napísal sám.

Porovnávate teda svoje zákulisie s cudzím javiskom. Nejde o pesimizmus ani o nízke sebavedomie, len o nesúmerný prístup k informáciám.

Aká veľká tá nesúmernosť je, ukázali Alexander Jordan a jeho kolegovia v roku 2011. Nechali študentov odhadnúť, ako často ich rovesníci zažívajú nepríjemné veci, teda samotu, prepadnutie na skúške alebo pocit, že to nezvládajú. Odhady vyšli systematicky nízko, kým počet príjemných zážitkov ostatných naopak prestrelili. Štúdia nesie názov, ktorý to zhrnie lepšie ako celý odsek: trápenie má viac spoločnosti, než si ľudia myslia.

To znamená, že chyba nie je vo vašom výkone, ale v odhade okolia. Väčšina ľudí okolo vás má za sebou minulý týždeň, na ktorý nie sú hrdí, a rovnako ako vy oň nič nenapísali.

Kedy sa z porovnania stane dôkaz o vás

Niekto si z cudzieho úspechu odnesie poznámku do zápisníka. Niekto iný si z neho odnesie potvrdenie, že tam, kde je, vlastne nemá čo robiť. Práve tento druhý spôsob čítania stojí za javom, ktorému sa hovorí syndróm podvodníka: úspech máte, istotu nie, a každý schopný človek v miestnosti je ďalší dôkaz, ktorý svedčí proti vám.

Pochybnosti o sebe pritom nemajú jeden zdroj. U niekoho ide hlavne o pocit podvodu, teda tichú predstavu, že miesto patrí niekomu schopnejšiemu. Iný človek svoje výsledky pravidelne znevažuje a pochvalu zmaže skôr, ako sa stihne usadiť. A niekto za všetkým vidí šťastie a okolnosti, takže sa mu ani jeden dobrý výsledok nepripíše na účet. Porovnávanie živí každý z tých troch zdrojov, len zakaždým trochu inak.

Najnepríjemnejšie na tom je, že prostredie si zhoršujete práve tým, že si vyberiete dobre. Herbert Marsh v 80. rokoch opakovane ukázal, že žiak s rovnakými schopnosťami má o sebe horšiu mienku vo výberovej škole než v priemernej. Nezmenili sa jeho výsledky, zmenili sa ľudia okolo neho. Rovnaká mechanika funguje v špičkovom tíme, na dobrej konferencii aj v odbore, kam ste sa dostali cez ostrý výber.

Súvislosť s tým, komu sa úspech pripíše, rozoberá podrobnejšie text o tom, či za výsledkom stojí úspech, alebo šťastie. A stojí za to vedieť, že sebaodhad zlyháva na oboch koncoch: začiatočník sa preceňuje, skúsený človek často podceňuje, lebo už tuší, koľko toho nevie. Čo o tom skutočne hovoria dáta a čo si k tomu internet domyslel, opisuje text o tom, ako funguje Dunning-Krugerov efekt.

Siete: čo sa vie a čo sa len hovorí

Veta „sociálne siete za to môžu" sa opakuje tak často, až sa z nej stalo pravidlo. Výskum je opatrnejší. Práce z posledných desiatich rokov pomerne zhodne nachádzajú súvislosť medzi tým, ako trávite čas na sieťach, a náladou, ale ide o súvislosť, nie o preukázanú príčinu, a jej veľkosť býva menšia, než ako znejú titulky.

Zaujímavejší než celkový čas je spôsob použitia. Opakovane sa ukazuje rozdiel medzi pasívnym prezeraním cudzích profilov a aktívnym kontaktom, teda písaním, komentovaním, dohodou na pive. Prvý režim je čistá dodávka javísk bez zákulisia. Druhý má aspoň šancu skončiť rozhovorom, v ktorom sa dozviete, ako to ten človek naozaj mal.

Siete navyše menia zloženie porovnávacej skupiny. Kedysi sa človek pomeriaval s ľuďmi z poschodia, z ulice a z kancelárie, dnes má vo vrecku najlepšie okamihy niekoľkých stoviek ľudí naraz vrátane tých, ktorých dva roky nevidel.

Praktický dôsledok je nudnejší než zákaz. Nemusíte mazať účty, stačí sledovať, v akom režime ste a ako dlho. Zuzana z úvodu nemala problém s LinkedInom, ale s tým, že si ho otvárala výhradne v nedeľu večer, keď bola najmenej odolná a najviac unavená.

Ako sa porovnávať tak, aby to na niečo bolo

Rada „prestaňte sa porovnávať" nefunguje z rovnakého dôvodu, z akého nefunguje rada nemyslieť na bieleho medveďa. Použiteľnejšie je zmeniť tri veci: s kým, na čo a proti čomu.

Konkrétne postupy, ktoré sa dajú skúsiť hneď tento týždeň:

• Pomeriavajte jednu zručnosť, nie celého človeka. Namiesto „je lepší než ja" skúste vetu „čo presne robí inak, keď píše ponuku".
• Hlavným referenčným bodom nech je vaša vlastná verzia spred roka. Tá má jednu obrovskú výhodu: poznáte jej zákulisie.
• Keď vás porovnanie položí, doplňte si chýbajúce dáta. Spýtajte sa toho človeka, ako dlho mu to trvalo a čo pri tom pokazil. Odpoveď obvykle prekvapí.
• Pomenujte si, čo ste z rozdielu vyčítali. S informáciou („neviem vyjednávať o cene") sa dá niečo robiť, s verdiktom („nie som dosť dobrá") nič.
• Sledujte, kedy sa porovnávate. Väčšina ľudí to robí unavená, večer a v posteli, čo je najhoršia možná chvíľa na hodnotenie vlastného života.

Skúste si teraz spomenúť na posledné porovnanie, ktoré vás naozaj položilo. Šlo v ňom o konkrétnu zručnosť, ktorú ten druhý má a vy zatiaľ nie? Alebo o pocit, že je jednoducho lepší človek? Odpoveď na túto otázku napovie o vašom vzťahu k sebe viac než celý rebríček kolegov.

Ak vás zaujíma, kde presne majú vaše pochybnosti koreň, prejdite si krátky test syndrómu podvodníka. Ukáže celkovú mieru pochybností a ich hlavný zdroj, takže sa dá spoznať, či vám cudzie úspechy potvrdzujú strach z odhalenia, alebo skôr zvyk mazať si vlastné výsledky. Porovnanie s ostatnými je pri ňom orientačné a nič viac.

Týždeň, v ktorom si budete zapisovať mená

Vyskúšajte na sedem dní jedno cvičenie, ktoré zaberie minútu denne. Vždy, keď vás počas dňa niekto pichne do rebier svojím úspechom, zapíšte si do telefónu meno a jedno slovo, čoho sa to týkalo. Nič ďalšie nehodnoťte.

Po týždni sa pozrite na zoznam. U väčšiny ľudí sa ukáže, že sa stále dokola točí okolo dvoch alebo troch mien a jedinej oblasti. Zvyšok sveta ich necháva pokojnými.

Tento zoznam je použiteľnejší než akékoľvek predsavzatie, že sa už porovnávať nebudete. Ukazuje totiž celkom presne, na čom vám záleží a kde si pripadáte najmenej istí. To sú dve informácie, ktoré sa z nedeľného scrollovania vyčítať nedajú.