Syndróm podvodníka v práci: porady, povýšenie, pochvala

Zuzana sedí na porade, kde sa už polhodinu rieši, prečo sa sype termín. Odpoveď má. Premýšľala nad ňou od rána a dvakrát si ju v hlave preformulovala. Nepovie ju. Počká, či s tým príde niekto iný, a on s tým príde: kolega oproti povie skoro to isté, len o dve vety stručnejšie. Stôl prikývne a ide sa ďalej.

Cestou späť k stolu si Zuzana nepovie, že mala prehovoriť. Povie si, že to zjavne nebolo nič zložité, keď na to prišiel aj on. A presne tu vidno vzorec, ktorému sa hovorí syndróm podvodníka. Nejde o to, že by človek nevedel. Ide o to, že vlastné vedomosti nepustí von, a keď ich vysloví niekto druhý, dodatočne im ubere na cene.

Rozpor medzi výsledkami a vnútornou istotou opísali psychologičky Pauline Clance a Suzanne Imes v roku 1978. Nie je to choroba ani porucha a v klasifikáciách duševných porúch nefiguruje, ide o rozšírený spôsob, akým si časť ľudí vykladá vlastný úspech. Odkiaľ sa berie a z čoho sa skladá, rozoberá prehľad o syndróme podvodníka. Tento text ide o poschodie nižšie, rovno do kancelárie.

Prečo sa to ozve najsilnejšie práve v práci

Doma vás nikto nehodnotí každý kvartál. Práca má naopak tri veci, ktorým pochybnosti o sebe náramne svedčia: merateľný výkon, neprestajné porovnávanie a rolu, do ktorej sa musíte nejako vojsť.

Výkon je vidieť. Odoslaný rozbor, splnené číslo, projekt, ktorý dopadol. Lenže výsledok nikdy nenesie informáciu o tom, koľko vás stál, a to je medzera, ktorú pochybnosť obsadí. Hotová vec totiž vyzerá jednoducho aj vám samým, pretože cesta k nej z nej nie je poznať, takže sa ľahko prepíše na „to by dal každý".

Druhá vec je porovnávanie. V kancelárii vidíte od kolegov hotové výstupy, nie rozpačité prvé verzie a nie hodinu, keď nevedeli, ako ďalej. U seba naopak sledujete celý proces vrátane slepých uličiek. Porovnávate teda cudzie javisko s vlastným zákulisím a čudujete sa, prečo to u vás vyzerá tak neusporiadane.

A do tretice rola. Pozícia má meno, popis a plat, a všetko dohromady je to tvrdenie o tom, čo človek vie. Keď sa vaša vnútorná istota s tým tvrdením rozíde, vznikne pocit, že hráte niečo, čo vám nepatrí. Kto pracuje na seba, túto oporu nemá vôbec a pochybnosti si u neho nájdu inú cestu; o tom je samostatný text o tom, ako vyzerá syndróm podvodníka u podnikateľov.

Koľkých ľudí sa to celkovo týka, sa poctivo povedať nedá. Systematický prehľad, ktorý v roku 2020 viedla Dena Bravata so svojím tímom, prešiel 62 štúdií a našiel odhady prevalencie od 9 do 82 percent podľa toho, koho sa pýtali a ako. Často citovaných „sedemdesiat percent" pochádza z prehľadového textu Sakulku a Alexander z roku 2011, kde ide o odhad autorov, nie o nameranú hodnotu. Presné číslo teda nikto nemá. Isté je len to, že o okrajovú záležitosť nejde.

Situácie, ktoré to spoľahlivo spustia

Pochybnosť o sebe nechodí rovnomerne. Vie sedieť ticho celé mesiace a potom sa ozvať vo chvíľach, ktoré majú niečo spoločné: mení sa v nich pomer medzi tým, čo sa od vás čaká, a tým, čo už máte odskúšané.

• Nástup do novej práce. Nepoznáte skratky, systémy ani ľudí, takže prvé týždne strávite v situácii, kde toho viac neviete než viete. Väčšina nováčikov to číta ako informáciu o sebe, pritom je to opis nástupu. Čo sa v tom prvom roku naozaj deje, rozoberá text o tom, ako prežiť prvý rok v novej práci.
• Povýšenie. Zvláštna pointa je, že pochybnosti po ňom väčšinou zosilnejú. Prestávate byť najlepší odborník v miestnosti a začínate robiť vec, ktorú ste nikdy nerobili, lenže sami seba stále meriate starým metrom. Vedúcej role sa venuje samostatný text o tom, aké to je byť prvýkrát šéfom.
• Zmena odboru. Desať rokov praxe sa neprenáša v celku, časť z nich jednoducho prestane platiť. Ľahko sa potom zabudne, že to prenosné býva práve to podstatné.
• Prezentácia pred ľuďmi, ktorí tomu rozumejú. Konferencia, klient z odboru, kolegovia zo zahraničia. Publikum v takej chvíli nefunguje ako publikum, ale ako skúšobná komisia.
• Pochvala od šéfa. Áno, aj pochvala. Komu beží silný pocit podvodu, ten si ju prečíta ako dôkaz, že oklamal aj toho, kto chváli.

Poslednou položkou sa to celé láme. Keby pochybnosti o sebe mizli úspechom, vyriešila by ich prvá dobre odvedená zákazka. Lenže ony s úspechom skôr rastú, pretože s každým ďalším stupňom rastie aj to, čo je v stávke, a pribúda ľudí, pred ktorými sa dá zlyhať. Kedy ste naposledy dostali pochvalu, z ktorej vám do druhého dňa nezostalo vôbec nič?

Príprava navyše, nadčas a iné spôsoby maskovania

Zvonku sa to nepozná. Ľudia s týmto vzorcom obvykle nepôsobia neisto, pretože neistotu maskujú prácou, a maskovanie býva také účinné, že si ho okolie uloží ako svedomitosť.

Peter si na prezentáciu pre vedenie vyhradil dva večery, prepísal ju päťkrát a pripravil si odpovede na otázky, ktoré nakoniec nikto nepoložil. Dopadlo to dobre. Lenže ten úspech sa mu v hlave nepripísal, ale pripísal sa tej príprave navyše: keby ju neurobil, prevalilo by sa to. Príprava sa tým premenila na poistku, ktorá nikdy nesmie vypršať.

Psychologicky je to obratná pasca. Príprava navyše neistotu na pár hodín utíši, čím sa sama potvrdí ako nutná, a do ďalšej situácie idete s rovnakou obavou ako predtým. Pridajte k tomu, že voľný večer začne pôsobiť ako riziko odhalenia, a máte cestu, po ktorej sa dá dôjsť nepríjemne ďaleko. Súvislosť medzi týmto vzorcom a vyčerpaním rozoberá text o tom, ako spolu súvisia syndróm podvodníka a vyhorenie.

Maskovanie má ešte jednu vrstvu, ktorú opísal Mark Leary so svojimi kolegami v roku 2000: znižovanie očakávaní nahlas. Vety typu „veľmi som sa na to nestihol pripraviť" alebo „uvidíme, ako to dopadne" vyrobia vankúš pre prípad neúspechu. Platí sa za ne však draho, pretože keď to potom dopadne dobre, výsledok už má pripravené vysvetlenie, ktoré sa zaobíde bez vás.

A potom je tu časť, ktorú má na svedomí zamestnávateľ aj samotný dotyčný. Neureiter a Traut-Mattausch v roku 2016 opísali, že tento vzorec súvisí s nižšou kariérnou motiváciou a menšou ochotou uchádzať sa o vyššie pozície, a to aj u ľudí, ktorí na ne kvalifikáciou dosiahnu. Pochybnosti o sebe teda nestoja iba pokoj, ale celkom hmatateľné príležitosti.

Čo s tým na porade, pri prezentácii a na hodnotení

Rady typu „verte si" tu nepomôžu, pretože pochybnosť sa s nimi nepreteká, ona ich jednoducho prepočuje. Použiteľnejšie je mať pre najčastejšie situácie pripravené jedno pravidlo a jednu vetu, ktoré nezávisia od toho, ako sa práve cítite.

K tomu sa hodí jedno opatrenie, ktoré funguje naprieč situáciami: strop na prípravu. Dopredu si určite, koľko času niečomu dáte, napríklad dve hodiny na prezentáciu, a po vypršaní skončite bez ohľadu na to, ako sa cítite. Kvalitu už tých ďalších deväťdesiat minút nezdvihne, len na chvíľu upokojí hlavu, a pritom ju učí, aby sa nabudúce ozvala rovnako hlasno.

Posledná vec do tejto kapitoly patrí skôr do kuchynky než do zasadačky: hovoriť o tom. Clance a Imes svoju prácu s klientmi stavali hlavne na skupinách, pretože pocit výnimočnej neschopnosti sa rozpúšťa vo chvíli, keď ho človek počuje aj od niekoho, koho považuje za nesporne dobrého. Nevyslovená pochybnosť rastie. Vyslovená sa scvrkne.

Čo s tým môže urobiť šéf

Vedúci má na tento vzorec väčší vplyv, než tuší, a väčšinu ho premárni uisťovaním. Veta „veď si skvelá" sa totiž v hlave druhého človeka počas sekundy preloží ako zdvorilosť alebo ako dôkaz, že o vás dotyčný nevie to podstatné.

Účinnejšia je konkrétnosť. Namiesto hodnotenia osoby pomenujte jednu vec, ktorú dotyčný urobil, a povedzte, v čom presne bola tá zásluha jeho. Konkrétna spätná väzba sa zľahčuje oveľa horšie než všeobecná pochvala, pretože sa nedá odbiť vetou „to by dal každý" - je v nej meno, dátum a rozhodnutie.

Popri tom váži veľa zadanie. Dôvera vyjadrená úlohou je iná kategória než dôvera vyjadrená slovami, a náročnejšia vec na starosti je informácia, ktorú si nikto nepreloží ako láskavosť. Pomáha aj to, keď vedúci sám nahlas prizná, ako neisto si pripadal vo svojich prvých mesiacoch; tím si z jednej takej vety odnesie viac než z celého školenia o firemnej kultúre. Ako o tejto téme hovoriť s kolegom, partnerom alebo podriadeným, rozoberá text o tom, ako pomôcť blízkemu so syndrómom podvodníka.

Odkiaľ u vás pochybnosti vychádzajú

Praktické je vedieť, ktorou cestou sa pochybnosť dostáva dovnútra práve u vás, pretože každá potrebuje iný zásah. Rozlišujú sa tri zdroje a väčšina ľudí má jeden z nich výrazne silnejší než zvyšné dva.

• Pocit podvodu je tichý predpoklad, že vaše miesto patrí niekomu schopnejšiemu a že sa to raz prevalí. V práci sa pozná podľa mlčania na poradách a podľa otázok, ktoré sa nespýtate.
• Pri znevažovaní úspechu výsledky máte, len sa u vás neohrejú. Pochvala dostane dovetok, zo spätnej väzby vám zostane tá jedna kritická veta a latka sa po každom splnenom cieli posunie o kus vyššie.
• Kto má najsilnejší zdroj šťastie a okolnosti, hľadá príčinu úspechu vonku: v načasovaní, v dobrom tíme, v tom, že komisia bola zhovievavá. Náhode sa však veriť nedá, takže žiadny výsledok neprinesie pokoj.

Zdroje sa navzájom nevylučujú, sú to skôr tri strany jedného vzorca, a rozhoduje ich pomer. Celková miera pochybností sa pritom pohybuje od minimálnej po silnú a až od zvýšenej úrovne stojí za to s tým vedome niečo robiť. Odhadnúť to ide aj bez testu, len to trvá dlhšie: dva týždne si zapisujte prvú vetu, ktorá vám prebehne hlavou po každom dobrom výsledku, a po štrnástich dňoch sa vzorec v tých poznámkach ukáže sám.

Rýchlejší štartovací bod ponúkne krátky test syndrómu podvodníka, ktorý okrem celkovej miery pochybností ukáže aj to, ktorý z troch zdrojov u vás hovorí najhlasnejšie. Výsledok berte ako hypotézu na overenie na vlastných poradách, nie ako nálepku, a už vôbec nie ako diagnózu. Ak vás pochybnosti o sebe ťažia dlhodobo a berú vám spánok alebo chuť do vecí, ktoré vás predtým bavili, patrí to na rozhovor s odborníkom, nie do článku.

Jedna veta na najbližšiu poradu

Skúste na najbližšej porade jednu jedinú vec. Keď vám v hlave naskočí myšlienka, ktorú by ste za normálnych okolností prehltli, pretože ešte nie je dosť hotová, povedzte ju nedokončenú. Pokojne v tvare „nie som si tým istá, ale napadá mi, že...".

Dve veci sa ukážu hneď. Po prvé, nikto si toho polotovaru nevšimne ako slabiny, pretože takto hovorí na poradách skoro každý. Po druhé, myšlienka sa s pomocou ostatných obvykle dorobí rýchlejšie, než by ste ju dorobili sami doma večer.

A potom si zapíšte, čo sa stalo. Nie pocit, ale fakt: kto na to nadviazal, čo sa s tým urobilo. Keď sa nabudúce ozve veta o tom, že sem nepatríte, budete mať proti nej niečo konkrétnejšie než dobrú vôľu.