Typy prokrastinácie: 3 zdroje, prečo odkladáte

Traja ľudia v jednom tíme majú do piatku odovzdať rovnakú prezentáciu. Marek ju v utorok otvorí, prečíta prvý slide a zavrie to, pretože ho tá látka nudí skoro fyzicky. Zuzana súbor otvára päťkrát denne, prepíše jeden nadpis a zase ho zmaže. Ich kolega Tomáš sa do toho pustil naozaj, lenže potom prišla jedna správa, po nej si „len rýchlo" niečo overil na internete a bolo pol piatej.

Zvonku je to jedno a to isté správanie: v piatok ráno nemá hotovo nikto. Vnútri sú to tri úplne odlišné príbehy. Presne preto dáva zmysel hovoriť o typoch prokrastinácie namiesto o prokrastinácii ako o jednej vlastnosti. Rada, ktorá postaví na nohy Mareka, Zuzane spoľahlivo uškodí.

Nálepka „prokrastinátor" nič nerieši

Označenie prokrastinátor popisuje výsledok, nie príčinu. Je to podobné, ako keby ste trom ľuďom s horúčkou povedali, že sú „horúčkári", a naordinovali im rovnaký liek. Odkladanie vzniká z rôznych emócií a práve tá emócia rozhoduje o tom, čo bude fungovať.

Piers Steel v meta-analýze z roku 2007 prešiel stovky štúdií a dospel k tomu, že najsilnejším osobnostným prediktorom odkladania je impulzivita. Medzi hlavnými situačnými dôvodmi pritom stojí averzia k úlohe, teda prostý fakt, že sa človeku do niečoho nechce. Už toto napovedá, že za rovnakým správaním bežia najmenej dva rôzne motory.

Fuschia Sirois a Tim Pychyl v roku 2013 opísali, čo tie motory spája: prokrastinácia funguje ako krátkodobá oprava nálady. Odložením sa okamžite zbavíte nepríjemného pocitu a mozog si tú úľavu dobre zapamätá. Odkladanie je teda problém emočnej regulácie, nie časového manažmentu a už vôbec nie lenivosti.

Tým sa vysvetľuje, prečo väčšina všeobecných rád zlyháva. Diár, aplikácia na úlohy a systém priorít riešia rozvrh, lenže rozvrh nikdy nebol ten problém. Nikto z nás neodkladá nepríjemný telefonát preto, že by nevedel, kedy má voľno.

Typy prokrastinácie sa potom líšia v tom, pred akou emóciou utekáte. V kalendári vyzerá nuda, obava z výsledku aj chuť na niečo okamžite zaujímavejšie úplne rovnako. V hlave nie. Spomeniete si na poslednú vec, ktorú ste odsunuli, a hlavne na to, čo ste v tej chvíli cítili?

Odkladanie z nudy a averzie k úlohe

Prvý zdroj sa dá zhrnúť vetou „ešte nie, teraz na to nemám náladu". Úloha nie je ťažká ani ohrozujúca. Je nezáživná. Vyúčtovanie ciest, prepis poznámok zo stretnutia, aktualizácia tabuľky, ktorú aj tak nikto nečíta.

Marek z úvodu je učebnicový prípad. Tri hodiny v kuse dokáže ladiť niečo, čo ho baví, ale na pätnásťminútovom formulári stroskotá štvrtý deň po sebe. Nechýba mu energia ani schopnosti, chýba mu dôvod, prečo to robiť práve teraz. Myseľ v takej chvíli ponúka zdanlivo rozumný kompromis: urobím to, keď budem mať lepšiu náladu.

Spoznať tento typ sa dá podľa výberu práce, nie podľa jej množstva. Ľudia, ktorých brzdí prokrastinácia z nudy, majú večer často odpracované dosť. Len nie tú jednu vec zo zoznamu, ktorá tam trčí od minulého týždňa.

Niekoľko signálov, podľa ktorých sa tento zdroj pozná:

• úlohu by ste zvládli za dvadsať minút, napriek tomu na zozname prebýva už tretí týždeň
• keď sa do toho konečne pustíte, prekvapí vás, ako rýchlo je hotovo
• namiesto odkladanej veci väčšinou robíte inú prácu, nie zábavu
• slovo, ktoré vám k tej veci napadne ako prvé, znie „otrava"

Pomáha čokoľvek, čo úlohe dodá stimuláciu alebo ju skráti: časovač na dvadsať minút, práca vo dvojici, hudba, zlúčenie nudných úloh do jedného bloku, ktorý má jasný koniec. Naopak, prísnejší plán a dlhšia rezerva situáciu väčšinou zhoršia, pretože predĺžia čas, počas ktorého sa dá vyjednávať sám so sebou.

Odkladanie zo strachu a perfekcionizmu

Druhý zdroj hovorí inak: „ešte to nie je dosť dobré". Tu odkladáte vec, na ktorej vám záleží, a odkladáte ju práve preto, že vám na nej záleží. Kým ste nezačali, je výsledok stále teoreticky skvelý. Prvá nedokonalá verzia tú ilúziu zborí.

Zuzana okolo prezentácie krúžila celý týždeň. Prečítala tri podobné prezentácie od konkurencie, dvakrát si upravila šablónu a dvakrát napísala úvodný slide, aby ho potom označila a zmazala. Keby si niekto zmeral čas, ktorý nad tým strávila, vyjde jej viac než Marekovi a Tomášovi dohromady.

A tu je tá nepríjemne kontraintuitívna časť: ľudia s týmto zdrojom obvykle nevyzerajú ako prokrastinátori. Bývajú svedomití, pracovití a pôsobia zaneprázdnene, pretože sa hodiny venujú príprave, rešerši a úpravám formy. Odklad sa schová do práce, ktorá vyzerá užitočne, lenže odsúva ten moment, keď má vzniknúť niečo hodnotiteľné.

Odomkne to väčšinou až termín. Keď do odovzdania zostáva pár hodín, latka klesne sama a mozog konečne dovolí odviesť prácu „len dobre". Preto rada „daj si na to viac času" pri tomto type zlyháva: dlhšia lehota znamená dlhšie obdobie, v ktorom sa dá pochybovať, a rovnako zbesilý záver.

Funguje zámerné zníženie latky pre prvú verziu, oddelenie písania od úprav a vopred dohodnutá definícia toho, čo znamená „hotovo". Ešte lepšiu službu urobíte, keď ukážete rozrobenú prácu skôr, než sa vám bude chcieť. Súvislosti okolo perfekcionizmu a prokrastinácie stoja za samostatné čítanie, pretože tento zdroj sa rád tvári ako cnosť.

Odkladanie z impulzivity a rozptýlenia

Tretí zdroj má najkratšiu vnútornú vetu: „len sa mrknem na jednu vec". Úloha vám neprekáža, dokonca ste ju možno bez problémov začali. Lenže po ceste sa objavilo niečo, čo sľubovalo odmenu hneď, a pozornosť sa presunula skôr, než ste stihli zaregistrovať rozhodnutie.

Tomáš si v pondelok prezentáciu naozaj otvoril. Prišla správa od kolegu, ktorú bolo treba vybaviť, potom si potreboval overiť jedno číslo, načo sa v prehliadači nazbieralo jedenásť panelov a z pôvodného súboru zostali dva odseky. Večer mal pocit, že celý deň niekam mizol, a nedokázal presne povedať kam.

Steelovo zistenie o impulzivite mieri presne sem. Rozdiel oproti prvým dvom zdrojom je v tom, kde leží spúšťač: nesedí v úlohe, sedí v okolí. Odkladanie preto neprebieha v dňoch, ale v minútach, ktoré sa sčítavajú.

Zradná je najmä cena návratu. Každá odbočka stojí viac než tých pár minút, ktoré zabrala, pretože späť do rozrobenej práce sa človek vracia pomaly a musí si znovu vybaviť, kde skončil. Okolie to navyše dobre využíva: aplikácie aj správy sú stavané tak, aby odmena prišla skôr, než stihnete zvážiť, či o ňu stojíte.

Účinné je teda upravovať prostredie, nie motiváciu. Zatvorené panely, telefón v inej miestnosti, jediná viditeľná úloha na obrazovke, pevný časový blok. Kto rieši prokrastináciu z rozptýlenia prejavom o disciplíne, bojuje so systémom, ktorý má obrovskú presilu.

Tri zdroje vedľa seba

Nasledujúca tabuľka zhŕňa, čím sa jednotlivé typy prokrastinátorov líšia v praxi. Skúste pri každom riadku odhadnúť, ako často sa vám to stáva.

Väčšina ľudí má v profile všetky tri zdroje, len v rôznej sile. Rozhoduje ten dominantný, pretože určuje, kde má zmysel začať. Zaujímavý je aj druhý v poradí: kombinácia strachu a rozptýlenia vyzerá inak než kombinácia strachu a nudy, hoci obe vedú k prázdnemu dokumentu.

Čo keď sa nespoznávate v žiadnom

Niekedy vyjde profil vyrovnaný, teda žiadny zdroj výrazne nevedie. Nie je to chyba merania ani znamenie toho, že odkladanie neriešite. Znamená to situačné odkladanie: reagujete podľa typu úlohy, nie podľa jedného stabilného vzorca.

Takýto človek odsunie daňové priznanie pre nudu, prezentáciu pre vedenie pre obavy z hodnotenia a písanie textu pre otvorený chat. Práca s tým potom vyzerá inak. Namiesto jednej stratégie potrebujete rozpoznať, o ktorý prípad ide práve teraz, a siahnuť po zodpovedajúcom riešení z tabuľky vyššie.

Zdroj sa navyše môže s kontextom meniť. V zamestnaní, ktoré vás baví, sa ozve skôr rozptýlenie, pri štúdiu z povinnosti nuda a pri veciach, kde vás niekto hodnotí, obavy. Preto má zmysel zisťovať svoj profil znovu, keď sa vám výrazne premení práca alebo životná situácia.

Zistiť svoj hlavný zdroj sa dá dvoma spôsobmi. Prvým je pozorovanie: týždeň si pri každej odloženej veci poznamenajte dve slová o tom, čo ste v tej chvíli cítili. Druhým je štruktúrovaný pohľad zvonku, pretože vlastné dôvody si často vysvetľujeme tak, aby zneli rozumnejšie, než aké boli. Na to slúži náš test prokrastinácie: 21 otázok, zhruba tri minúty, výsledkom je rozloženie všetkých troch zdrojov a ten dominantný z nich.

Berte to ako sebapoznávací nástroj, nie ako diagnostiku. Cieľom nie je získať presnejšiu nálepku než „prokrastinátor", ale vedieť, ktorú emóciu vlastne obchádzate, keď nabudúce zavriete dokument a idete uvariť čaj.