Syndróm podvodníka u študentov: „prijali ma omylom"

Lucia sedí v šiestom rade na prvej prednáške z matematickej analýzy. Vpredu sa niekto opýta na vetu, o ktorej v živote nepočula, prednášajúci prikývne, že je to dobrá otázka, a pokračuje ďalej. Lucia si tú otázku opíše celú, lebo z nej nerozumie ani polovici slov. Zo strednej odchádzala s vyznamenaním. O dvadsať minút po prvý raz uvažuje o tom, že na prijímačkách muselo dôjsť k omylu.

Ten pocit má meno. Psychologičky Pauline Clance a Suzanne Imes v roku 1978 opísali stav, keď človek s doloženými výsledkami vnútri verí, že si svoje miesto nezaslúži a že sa to skôr či neskôr prevalí. Nie je to choroba ani porucha a v klasifikáciách duševných porúch ho nenájdete; celý vzorec podrobnejšie rozoberá text o tom, čo je syndróm podvodníka. Vysoká škola je prostredie, ktoré mu nahráva takmer dokonale.

Najlepší z triedy medzi najlepšími

Prvé, čo vysoká urobí, je výmena porovnávacej skupiny. Na strednej ste možno bývali ten, kto látku pochopí prvý a komu ostatní píšu večer pred písomkou. V posluchárni sedí dvesto ľudí, ktorí boli na svojich školách presne tým istým, a priemer sa posunie tam, kde ste dovtedy mávali osobný rekord.

Austrálsky psychológ Herbert Marsh opisuje od osemdesiatych rokov jav, ktorému sa hovorí efekt veľkej ryby v malom rybníku. Študenti s porovnateľnými schopnosťami majú o sebe v akademicky silnej škole nižšiu mienku než v priemernej, lebo sa merajú s tými, čo sedia vedľa nich, nie s celou populáciou. Schopnosti zostali rovnaké. Vymenil sa rybník.

Na toto nikoho nikto nepripraví, pretože zvonku to vyzerá ako postup nahor. Prijatie na náročný odbor je dobrá správa a zároveň vstupenka do skupiny, v ktorej budete polovicu času pod priemerom, aj keby ste patrili k najlepším percentám v krajine. Rozdiel medzi „som horšia, než som si myslela" a „som obklopená lepšími" je pritom podstatný a v prvom semestri sa takmer nedá uvidieť.

Koľko študentov ten pocit pozná, sa presne nevie. Prehľad Dinah Bravaty a jej kolegov z roku 2020 prešiel 62 štúdií a nazbieral odhady prevalencie od 9 do 82 percent podľa toho, koho sa pýtali a čím to merali. Nemalú časť tých štúdií tvorili práve študenti. Rozpätie vyzerá ako slabina výskumu a aj ňou je, ale je poctivejšie než akékoľvek jedno okrúhle číslo.

Nepríjemné na tom vzorci je, že sa úspechom nevylieči. Skôr naopak. Každá zložená skúška, každé štipendium a každé pozvanie do výskumného tímu zdvihne to, čo od vás okolie čaká, a s tým aj výšku, z ktorej by sa dalo spadnúť. Študent po prvom ročníku má teda viac dôkazov o svojich schopnostiach a súčasne väčší strach, že nabudúce sa to prevalí.

Známka vám nepovie, ako na tom ste

Práca má jednu vlastnosť, ktorú škola nemá: niekto tam priebežne vidí, čo robíte. Kolega čaká na podklad, vedúci sa pýta na postup, klient odpíše alebo neodpíše. V štúdiu tieto signály chýbajú a to, čo ich nahrádza, príde stlačené do dvoch týždňov na konci semestra.

Peter odovzdal seminárnu prácu, po troch týždňoch mu v systéme naskočilo béčko a nič ďalšie. Žiadna veta o tom, čo bolo dobré, čo slabé a či išlo o nadpriemernú prácu, alebo o prácu, ktorá sa dobre trafila do zadania. Známka je hodnotenie, ale takmer žiadna informácia. Pochybnosti si z prázdneho miesta vezmú, čo potrebujú: béčko znamená, že to spoznali.

Pri ústnej skúške, kde padnú dve otázky zo štyridsiatich, sa potom ľahko usadí vysvetlenie, že ste hlavne trafili to, čo ste práve vedeli. Že ste sa učili všetkých štyridsať, sa do takého vysvetlenia nezmestí. Anonymné hodnotenie, kredity a body robia zo štúdia sériu výsledkov bez príbehu a príbeh si každý dopíše sám. Ten vlastný býva tvrdší než realita.

Keď doma nikto vysokú nemá

Kevin Cokley so svojím tímom v roku 2013 skúmal, ako sa pocit podvodu správa u vysokoškolákov z menšinových a znevýhodnených skupín. Vyšlo im, že s psychickou nepohodou súvisel silnejšie než samotný stres z menšinového postavenia. Pocit, že tam človek nepatrí, teda vážil viac než okolnosti, ktoré ho vyvolali.

Na Slovensku sa to najčastejšie týka študentov prvej generácie, teda tých, ktorí idú na vysokú ako prví v rodine. Nechýbajú im schopnosti, chýba im mapa. Nikto im doma nepovedal, že na konzultácie sa chodí aj s nedorobenou prácou, že s vyučujúcim sa dá dohodnúť na náhradnom termíne a že spolužiak, ktorý sebaisto hovorí o metodológii, si tie slová naštudoval o týždeň skôr.

Neznalosť nepísaných pravidiel sa pritom zvnútra nečíta ako neznalosť pravidiel. Číta sa ako dôkaz, že sem človek nepatrí. A keďže sa o tom medzi študentmi takmer nehovorí, každý si myslí, že tápe jediný v ročníku.

Doktorandské štúdium a odbor, ktorý nikde nekončí

V doktorandskom štúdiu sa ten pocit obvykle nezmenší, len zmení tvar. Bakalár má sylabus a v ňom konečný zoznam toho, čo má vedieť. Doktorand má odbor, pre ktorý žiadny taký zoznam neexistuje: čím viac prečíta, tým dlhší je zoznam vecí, ktoré ešte neprečítal.

Veta „ešte neviem dosť" preto v akademickom prostredí neopisuje človeka, ale situáciu. Nie je to povahová črta ani druh osobnosti, je to nutný dôsledok pohybu v poli bez hraníc. Rozdiel je len v tom, čo si z toho kto vezme. Jeden to číta ako zadanie na budúci rok, druhý ako doklad, že na to nemá.

Obhajoba potom celý ten stav skoncentruje do deväťdesiatich minút. Sedíte pred ľuďmi, ktorí o vašej téme vedia buď viac, alebo aspoň viac o niečom susednom, a jediná otázka, na ktorú neviete odpovedať, sa v hlave prepíše na všeobecný verdikt o vašej spôsobilosti. Použiteľnejšie čítanie je nudnejšie: komisia sa pýta práve na to, čo v práci nie je, lebo hľadať diery je opis jej práce.

Tri zdroje pochybností a ako vyzerajú v štúdiu

Pochybnosti o sebe nemajú u všetkých ľudí rovnaký koreň a pri hľadaní toho, čo s nimi robiť, sa to oplatí vedieť. Dajú sa rozdeliť na tri zdroje, ktoré sa u jedného človeka bežne stretávajú a líšia sa hlavne silou.

Najviditeľnejším prejavom býva odkladanie. Práca, pri ktorej ide o hodnotenie vašej hlavy, sa otvára ťažšie než práca, kde ide len o odpracované hodiny, lebo kým ste nezačali, nemôžete pohorieť. Prečo práve škola odkladaniu tak nahráva, rozoberá samostatný text o prokrastinácii u študentov.

Druhý prejav je presne opačný a navonok vyzerá ako cnosť. Pred skúškou sa učíte tri dni nad rámec toho, čo dáva zmysel, lebo príprava navyše funguje ako poistka proti odhaleniu. Keď potom skúšku urobíte, pripíšete to príprave, nie sebe, a nabudúce pridáte ďalší deň. Tento uzavretý kruh rozoberá text o vzťahu syndrómu podvodníka a perfekcionizmu.

A potom je tu ticho na seminári. Kedy ste naposledy nahlas položili otázku, o ktorej ste si mysleli, že je hlúpa? Väčšina ľudí si nespomenie a výsledkom je zvláštny stav celej skupiny: dvadsať ľudí mlčí, každý z nich si myslí, že mlčí jediný z neznalosti, a ticho ostatných číta ako dôkaz, že to chápu.

Čo sa s tým dá robiť počas semestra

Najlacnejší krok je povedať to nahlas. Clance a Imes s tým pocitom pracovali v skupinách práve preto, že vnútri jednej hlavy sa vyvrátiť nedá; len čo ho ale pri stole v menze vyslovia traja ľudia za sebou, stratí veľkú časť váhy. Zistenie, že to má aj ten, kto vám pripadal najistejší v ročníku, urobí viac než desať vlastných argumentov.

Druhá vec je zmena meradla. Porovnanie so spolužiakom, ktorý má za sebou inú strednú, iné jazykové zázemie a o rok dlhšiu prax v odbore, nedá použiteľnú informáciu. Použiteľnú informáciu dá porovnanie s vami spred roka: čo ste vtedy nedokázali prečítať, napísať ani sa na to opýtať.

Tretia vec je aktívne si vypýtať to, čo škola sama nedodá. Otázka „čo konkrétne by som mal v ďalšej práci urobiť inak" položená vyučujúcemu po odovzdaní zaberie dve minúty a vráti sa s ňou informácia, ktorú známka neobsahuje. Pochybnosti sa totiž nekŕmia kritikou, ale prázdnom: kde nie je nič konkrétne, dosadí si hlava vlastnú verziu, a tá býva všeobecná aj nemilosrdná zároveň.

Hodí sa k tomu pár drobností, ktoré sa dajú zaviesť hneď tento týždeň:

• Na konzultácie choďte s rozrobenou prácou, nie s hotovou. Vyučujúci potom vidí proces a vy dostanete spätnú väzbu skôr, než sa do textu zamilujete.
• Po každej skúške si zapíšte jednu vetu o tom, čo ste pre ten výsledok urobili. Za dva semestre vznikne zoznam, s ktorým sa dá polemizovať.
• Otázku pokladajte v prvej polovici seminára. Čím dlhšie čakáte, tým väčšia sa zdá.
• Doučovanie spolužiaka z nižšieho ročníka je najrýchlejší spôsob, ako uvidíte rozdiel medzi vlaňajším a tohtoročným sebou.
• Konzultačné hodiny berte ako bežnú súčasť štúdia, nie ako priznanie, že niečo nezvládate.

Ak vás zaujíma, ktorý z troch zdrojov u vás prevažuje, dá sa to zorientovať rýchlo. Test syndrómu podvodníka má 21 otázok, zaberie pár minút a okrem celkovej miery pochybností ukáže aj to, odkiaľ vychádzajú. Je to nástroj sebapoznania, nie diagnostika, a akékoľvek porovnanie s ostatnými je orientačné.

Konkrétne postupy sa potom podľa zdroja dosť líšia. Niekomu pomôže strop na prípravu, inému prijať pochvalu bez dovetku a ďalšiemu rozpísať posledný úspech na kroky, ktoré preň naozaj urobil. Čo na čo zaberá, rozoberá text o tom, ako syndróm podvodníka prekonať.

Lucia sa na tú otázku z prvej prednášky opýtala až v treťom ročníku, lebo ju dovtedy považovala za dôkaz vlastnej neznalosti. Spolužiak, ktorý ju vtedy položil, jej mimochodom povedal, že ten pojem čítal deň predtým v článku, ktorému nerozumel. Pýtal sa presne preto, aby to zistil.