Syndróm podvodníka a perfekcionizmus: kruh, ktorý sa zatvára

Peter prepísal prezentáciu piatykrát. Poslednú verziu zavrel o jednej v noci, ráno ju odprezentoval a riaditeľ po skončení povedal, že to bolo presne ono. Peter poďakoval a cestou na obed si prehrával slajd sedem, na ktorom mal byť iný graf.

Popoludní si do kalendára napísal poznámku, že nabudúce si na to musí nechať viac času. Nie preto, že by prezentácia nevyšla. Preto, že vyšla, a on si to nevedel vysvetliť inak než tými piatimi verziami.

Stretávajú sa tu dve veci, ktoré samostatne pozná takmer každý: nároky, ktoré sa nedajú splniť, a tichá pochybnosť, či na to človek vôbec má. Dokopy však netvoria súčet, ale kruh. Ten sa navyše zatvára práve vtedy, keď sa dielo podarí.

Kruh, ktorý sa zatvára sám

Pocit, že človek zaberá miesto, na ktoré nemá, opísali psychologičky Pauline Clance a Suzanne Imes v roku 1978. Clance k nemu neskôr pridala opis opakujúceho sa sledu, ktorým ľudia s týmto vzorcom prechádzajú zakaždým znova. Nejde o diagnózu ani o poruchu, skôr o vychodený chodník, po ktorom myšlienky chodia, lebo po ňom chodili už mnohokrát.

Zvláštny je na tom posledný riadok. Kruh sa totiž netočí pre neúspechy, ale napriek úspechom, pretože každé kolo končí dobrým výsledkom a aj tak nič nedokáže. Zásluha sa v poslednej fáze prevedie inam, takže na účet schopností sa nikdy nič nepripíše a ďalšie zadanie zastihne človeka na presne rovnakom štarte ako minule.

Nečakané na tom je, komu sa to deje. Skutočný podvodník taký kruh nemá, lebo ten sa odhalenia bojí konkrétne a vecne, nie o jednej v noci nad hotovou prácou. Ozýva sa to naopak u ľudí, ktorým výsledky pribúdajú, a čím ich je viac, tým viac je potrebné odvysvetliť. Povýšenie alebo pochvala preto pochybnosť obvykle nezmiernia, len zdvihnú počet vecí, ktoré treba nejako zdôvodniť.

Rozšírenosť javu sa odhaduje dosť rôzne. Systematický prehľad 62 štúdií (Bravata a kolektív, 2020) našiel čísla od deviatich do osemdesiatich dvoch percent podľa toho, koho sa autori pýtali a čím merali, takže s jedným univerzálnym údajom sa pracovať nedá. Bezpečne sa dá povedať len toľko, že ide o veľmi obvyklý vzorec, a hlavne že sa drží u ľudí, ktorí majú za sebou výsledky.

Kde do kruhu vstupuje perfekcionizmus

Perfekcionizmus nie je jedna vlastnosť a v psychológii sa už dávno nemeria ako jedna veličina. Na jednej strane stoja vysoké osobné štandardy, teda nárok na kvalitu odvedenej práce. Na druhej perfekcionistické obavy: strach z chyby, pochybnosti o vlastnom výkone a citlivosť na to, ako výsledok dopadne v cudzích očiach. Široký pohľad na obe zložky ponúka text o tom, kedy je perfekcionizmus dar a kedy prekliatie.

Do opísaného kruhu vstupuje hlavne tá druhá zložka, a to hneď dvakrát. Prvýkrát na začiatku, keď zdvihne latku tak vysoko, že splniteľná nie je ani vo výbornom dni. Druhýkrát na konci, kde rozhodne, ako sa hotová vec prečíta.

Deľba práce medzi obojím je dosť presná. Perfekcionizmus určuje, kde je latka. Pochyby o sebe určujú, čo znamená, že ste ju preskočili. Bez tých pochýb by úspech zostal úspechom, len dosiahnutým s väčšími nárokmi než u ostatných.

Koniec kruhu má pritom tri rôzne podoby podľa toho, kadiaľ sa zásluha odkloní. Niekto má pocit, že skutočné schopnosti má menšie, než ako to vyzerá zvonku, a pripravuje sa preto s rezervou, aby sa to neprevalilo. Niekomu úspech jednoducho nezostane na účte, lebo ho hneď zľahčí a posunie latku. A niekto za výsledkom vidí priaznivé okolnosti, dobré načasovanie alebo miernu komisiu. Odborne ide o pocit podvodu, znevažovanie úspechu a šťastie a okolnosti, teda tri zdroje toho istého vzorca, ktoré podrobnejšie rozoberá text o tom, čo je syndróm podvodníka.

Drina, alebo odklad

Reakcia na napätie v tretej fáze má dve obvyklé varianty a zvonku vyzerajú ako úplný opak. Vnútri robia to isté.

Peter patrí k prvej. Čas navyše mu dáva pocit kontroly, takže verzií pribúda, kým nedôjde termín. Odvedená práca býva kvalitná, lenže cena za ňu rastie a s ňou aj vysvetlenie, prečo to zase nedokazuje nič o schopnostiach. Keď sa navyše príprava stane poistkou proti odhaleniu, začne sa blížiť hranica, za ktorou z toho nie je únava, ale vyčerpanie. Tomu, ako sa z tejto poistky stane cesta k vyhoreniu a kde ju zastaviť skôr, sa venuje samostatný text o vzťahu syndrómu podvodníka a vyhorenia.

Lucia patrí k druhej. Zadanie otvorí, pozrie sa na prvý odsek, napadne jej, že takto to odovzdať nemôže, a súbor zavrie. Do práce sa pustí, až keď do termínu zostáva toľko hodín, že na starosť o kvalitu nezvýši miesto a rieši sa len to, či výsledok vôbec bude. Odklad tým mimochodom vyrába ochranu, lebo nedokončenú vec sa posúdiť nedá. Väzbu medzi vysokými nárokmi a odkladaním rozoberá text o tom, ako spolu súvisia perfekcionizmus a prokrastinácia.

Jeden človek navyše nemusí patriť natrvalo do jednej varianty. Peter odkladá tiež, len pri veciach, ktoré nikto neuvidí, a Lucia sa na obhajobu diplomovky pripravovala tri týždne v kuse. Rozhoduje obvykle to, koľko je v stávke a aký viditeľný bude výsledok; pri malom zadaní vyhráva odklad, pri veľkom príprava bez konca.

Obe cesty končia pri rovnakom vysvetlení. Peter má úspech pripísaný piatim verziám, Lucia tlaku posledných hodín. Ani jeden z nich nemá v ruke nič, čo by sa dalo pripísať schopnostiam, takže ďalšie zadanie je pre oboch rovnako neisté ako to minulé.

Prečo je deväťdesiatpäť percent pre jedného málo a pre druhého dôkaz

Predstavte si hotovú prácu, ktorá by objektívne dostala deväťdesiatpäť bodov zo sta. Pri perfekcionistických obavách sa pozornosť okamžite stočí k tým piatim chýbajúcim. Nejde o skromnosť ani o snahu zlepšovať sa, ide o to, že hotová vec má chybu, a chyba prebije zvyšok.

Pri podvodníckom vzorci sa však stane ešte niečo navyše. Tých päť percent nie je nedostatok práce, ale doklad o vašej osobe: tu vidno, ako to naozaj je. A zvyšných deväťdesiatpäť nie je dôkaz opačný, lebo tá časť sa vysvetlí prípravou, časom alebo tým, že zadanie sadlo. Jedna časť výsledku tak hovorí o vás a druhá o okolnostiach.

Táto nesúmernosť drží kruh v chode spoľahlivejšie než akákoľvek chyba. Chyba by sa dala opraviť. Vysvetlenie, v ktorom sa každý dobrý výsledok odkloní inam a každý zlý zostane vám, opraviť nejde, lebo sa netýka práce, ale spôsobu, akým sa o nej rozpráva.

Poctivé je dodať, že samotné vysoké nároky problém nie sú. Statik, ktorý prepočíta zaťaženie tretíkrát, alebo korektorka, ktorá nájde preklep na poslednej strane, robia svoju prácu presne tak, ako sa má robiť. Rozdiel nerobí výška latky, ale to, čo sa stane potom, ako ju preskočíte: či si výsledok započítate, alebo ho hneď niekam odkloníte.

Otázka na telo: kedy naposledy ste niečo odovzdali s pocitom, že je to hotové? Nie s úľavou, že už je neskoro na ďalšie úpravy, ale s pokojom, že toto je ono. Ak si na takú chvíľu za posledný polrok nespomeniete, nie je to dôvod na poplach, ale je to údaj, s ktorým sa dá pracovať.

Kde kruh prerušiť

Rada „znížte latku" znie na prvé počutie logicky a väčšinou nezaberie, lebo berie niečo, na čom si človek zakladá. Účinnejšie býva nechať nároky tak a zasiahnuť do tých fáz kruhu, kde sa rozhoduje o výklade.

Strop na prípravu

Určte si dopredu, koľko času úlohe dáte, a po vypršaní skončite bez ohľadu na pocit. Práca navyše obvykle kvalitu už nedvíha, len na chvíľu utíši napätie, čím ho zároveň učí, aby sa nabudúce ozvalo znova. Nepríjemné je to zhruba dvakrát, potom si na to človek zvykne. Pri odkladovej variante funguje ten istý strop obrátene: pevne daný začiatok namiesto pevne daného konca.

Napíšte si „dosť dobré", kým ste v pokoji

Skôr než sa do veci pustíte, spíšte jednou vetou, čo musí byť splnené, aby bola úloha hotová. Tri argumenty, jedna tabuľka, desať slajdov. Kritérium napísané vopred sa počas práce nenaťahuje, kým kritérium držané v hlave sa naťahuje takmer vždy, a to presne o toľko, koľko času zostáva.

K výsledku pripíšte cestu

Ku každej hotovej veci si pripíšte tri kroky, ktoré k nej viedli: koľko verzií, čo ste museli vyriešiť, čo ste rozhodli. Hotový výsledok totiž vyzerá jednoducho aj vám samým, lebo cesta k nemu z neho nie je vidieť. Keď je cesta napísaná, veta „nešlo o nič ťažké" pred vlastnými očami neobstojí.

Štvrtá vec nie je technika, ale rozhovor. Vyslovená pochybnosť sa scvrkne, nevyslovená rastie, a takmer zakaždým sa ukáže, že to isté pozná aj človek, ktorého ste považovali za suverénneho. Ďalšie postupy, ktoré mieria priamo na jednotlivé zdroje pochybností, zhŕňa text o tom, ako prekonať syndróm podvodníka.

Ak vás zaujíma, ktorý z troch zdrojov u vás hovorí najhlasnejšie, orientačný obraz dá test syndrómu podvodníka. Má dvadsaťjeden otázok a zaberie pár minút. Nie je to diagnostika, len podklad na sebapozorovanie. Rozdiel medzi „bojím sa, že to na mne spoznajú" a „úspech sa mi nikdy nezapíše" pritom mení to, čo má zmysel skúsiť ako prvé.

Peter si po pol roku necháva na prezentáciu dve verzie a jeden večer, nie päť verzií a tri noci. Slajd sedem býva stále trochu iný, než by chcel. Rozdiel je v tom, že si to teraz hovorí o slajde, nie o sebe.