People pleasing: prečo hovoríte áno, keď myslíte nie

Na porade padne návrh, ktorý sa Zuzane zdá zlý. Má proti nemu tri konkrétne námietky a jedna z nich je dosť vážna. Keď sa jej vedúci opýta, čo si o tom myslí, počuje od nej: „Mne to znie rozumne."

Cestou domov si prehráva, čo mala povedať. Večer o tom s Marekom hovorí dvadsať minút a hovorí o tom ostro. Do zápisu z porady sa napriek tomu nedostane ani jedno slovo z toho, čo si naozaj myslí.

Tento rozpor medzi vnútorným nesúhlasom a vysloveným súhlasom má svoje meno. People pleasing nie je to isté čo zdvorilosť ani ohľaduplnosť. Je to naučený zvyk dávať cudziu spokojnosť pred vlastné stanovisko, a to automaticky, ešte skôr, než stihnete zvážiť, či to tentoraz má vôbec logiku.

Ako sa people pleasing pozná v bežný deň

Najspoľahlivejší signál nie je obsah odpovede, ale jej rýchlosť. Súhlas príde skôr, než sa stihnete sami seba opýtať, čo si o veci myslíte. Medzi otázkou a „jasné, pokojne" nezostane miesto na rozhodnutie.

Vo vetách sa to prejavuje dosť nenápadne. „Mne je to jedno" poviete aj vo chvíli, keď vám to jedno nie je. „To nevadí" používate ako univerzálnu náplasť na veci, ktoré vadia. Otázku typu „kam chceš ísť na obed" vrátite späť, pretože je bezpečnejšie nechať rozhodnúť druhého a potom sa prispôsobiť.

Pár ďalších prejavov, ktoré spolu súvisia viac, než by sa zdalo:

• ospravedlňujete sa za veci, ktoré ste nespôsobili, vrátane počasia a meškania vlaku
• v miestnosti priebežne skenujete, kto je nahnevaný a prečo
• sľúbená láskavosť vás mrzí až doma, nikdy nie v okamihu sľubu
• rozhovory si prehrávate ešte niekoľko dní a vymýšľate lepšie verzie svojich viet
• keď niekto mlčí, automaticky predpokladáte, že to mlčanie patrí vám

Rozdiel medzi láskavosťou a zavďačovaním sa dá pomenovať jedinou otázkou: mali ste na výber? Láskavosť vzniká z prebytku a človek ju robí rád. Zavďačenie vzniká z napätia a človek sa ním toho napätia zbavuje. Zvonku to vyzerá rovnako, vnútri sú to dve úplne odlišné operácie.

Odkiaľ sa berie potreba zavďačiť sa

Málokto si tento vzorec vybral. Väčšinou sa vyvinul tam, kde naozaj fungoval, a práve to je na ňom najťažšie.

Marek vyrástol v dome, kde sa nekričalo. Zato sa mlčalo. Keď urobil niečo, čo sa rodičom nepáčilo, neprišiel trest ani hádka, len niekoľko dní chladu, počas ktorých sa s ním hovorilo o počasí a o ničom inom. Naučil sa z toho jednu vec rýchlo: pozornosť a vrelosť sa dajú získať späť, keď je človek dobrý, tichý a bez požiadaviek. Volá sa to podmienené prijatie a dieťa si z neho odnesie jednoduchú rovnicu, že láska sa odoberá za prejavený nesúhlas.

Terapeut Pete Walker opísal pre tento spôsob reagovania označenie fawn response, teda zavďačenie ako stresovú reakciu, ktorá stojí vedľa známejšieho boja, úteku a stuhnutia. Logika je rovnaká ako pri ostatných troch. Ohrozenie sa dá zvládnuť aj tým, že sa z vás okamžite stane niekto, na koho sa nedá hnevať. Ponúknete súhlas, pomoc, ospravedlnenie. Napätie okolo vás opadne.

Keď táto stratégia v detstve spoľahlivo fungovala, mozog si ju uloží ako prvú voľbu a v dospelosti ju spustí aj tam, kde nikto nikomu nehrozí. Vedúci sa opýta na názor, telo vyhodnotí situáciu ako riziko odmietnutia a ústa vydajú súhlas. Racionálna časť vás dobehne až na parkovisku.

Rolu hrá aj obyčajné opakovanie. Kto raz získal povesť človeka, ktorý vždy vyjde v ústrety, dostáva postupne viac prosieb než ostatní. Okolie si na tú rolu zvykne a začne ju vyžadovať, čím sa vzorec ďalej posilňuje. Sami seba potom vidíte hlavne ako toho, kto pomáha, a predstava, že by ste to raz neurobili, sa dotýka vlastnej identity, nie len jednej prosby.

Čo to stojí, keď neviete povedať nie

Veta „neviem povedať nie" pritom opisuje situáciu nepresne. Odmietať viete, to slovo bežne používate pri ľuďoch, pri ktorých vám nehrozí strata priazne. Chýba ochota uniesť to, čo po odmietnutí príde, teda niekoľko minút cudzej nespokojnosti. Nejde teda o chýbajúcu zručnosť, ale o vyhýbanie sa konkrétnemu pocitu, a ten rozdiel má praktický dopad. Zručnosť sa dá doučiť, vyhýbanie odbúra jedine to, že sa mu vystavíte.

Cena sa neplatí naraz. Prichádza v troch pomalých splátkach a žiadna z nich nevyzerá v deň vzniku dramaticky.

Prvou je resentiment, teda tichá trpkosť voči ľuďom, ktorí o ničom nevedia. Vnútri si vediete účtovníctvo: koľkokrát ste ustúpili, koľkokrát ste zostali dlhšie, koľkokrát ste zmenili plán. Druhá strana ten účet nikdy nevidela, nemohla ho teda ani vyrovnať. Keď raz praskne, vyjde von neúmerne veľký, pretože v ňom nie sú týždne, ale roky. Partner počuje výbuch pre umývačku riadu a netuší, že je to splátka za niečo úplne iné.

Druhou splátkou je vyčerpanie. Sociologička Arlie Hochschild opísala pojem emočná práca, teda úsilie, ktoré stojí zobrazovanie pocitov, aké sa od vás v danej role očakávajú. Výskumy k tejto téme opakovane nachádzajú súvislosť medzi dlhodobým hraním navonok prívetivej roly a príznakmi vyhorenia. Nejde o tvrdú prácu, ale o rozpor medzi tým, čo cítite, a tým, čo ukazujete. Držať ten rozpor osem hodín denne unaví inak než samotné úlohy.

Tretia splátka je najtichšia. Vzťahy, v ktorých nikto nikdy nepočul váš nesúhlas, sú vzťahmi s vašou upravenou verziou. Blízki ľudia vás majú radi, len si nemôžu byť istí, koho vlastne poznajú. Vy to viete a paradoxne sa cítite osamelo uprostred ľudí, ktorí vás majú radi.

A potom je tu jeden dôsledok, ktorý väčšine ľudí pripadá nespravodlivý: čím menej nesúhlasíte, tým menej vám ostatní veria. Súhlas, ktorý príde vždy, prestane niesť informáciu. Pochvala od človeka, ktorý chváli všetko, neznamená nič. Kolegovia sa pre úprimný odhad obrátia na niekoho, kto občas povie „toto podľa mňa nevyjde", pretože jeho „toto vyjde" má potom váhu. Ústretovosť, ktorá mala vzťahy poistiť, vaše slovo zlacňuje.

Kedy ste naposledy niekomu povedali, že s ním nesúhlasíte, a nepridali k tomu ospravedlnenie ani vysvetlenie, prečo to hovoríte?

Prispôsobenie ako jeden z piatich konfliktných štýlov

Ustupovanie má v psychológii konfliktu svoje miesto a nie je to miesto v kúte hanby. Takzvaný dual-concern model, ktorého základ položili Blake a Mouton a ďalej ho rozpracovali Pruitt a Rubin, opisuje správanie v konflikte pomocou dvoch nezávislých rozmerov. Prvým je asertivita, teda miera, do akej presadzujete vlastný záujem. Druhým je ústretovosť, teda miera, do akej beriete ohľad na záujem druhej strany.

Z kombinácie oboch vzniká päť štýlov: súperenie, spolupráca, kompromis, vyhýbanie a prispôsobenie. Prispôsobenie sedí v rohu s nízkou asertivitou a vysokou ústretovosťou. Je to štýl, v ktorom svoj záujem odsuniete, aby druhá strana dostala, čo potrebuje. Podrobnejšie rozoberáme jednotlivé štýly riešenia konfliktov v samostatnom sprievodcovi.

Zásadné je, že tento štýl má legitímne použitie, a dosť široké. Udržanie vzťahu je skutočný záujem, nie slabosť. Keď druhému na veci evidentne záleží viac než vám, ustúpiť je rozumná investícia. Keď nemáte pravdu, ustúpiť je poctivosť. A keď je téma malá a vzťah dlhý, ustúpiť je jednoducho lacné.

Posledný riadok si zaslúži pozornosť. Preventívne ustupovanie znamená, že konflikt vôbec nevznikne, pretože svoje želanie stiahnete skôr, než ho niekto stihne počuť. Zvonku to pôsobí ako harmónia a hodnotí sa to dobre. Vnútri je to jednostranné vyjednávanie, v ktorom druhá strana nikdy nedostala možnosť dozvedieť sa, o čo vlastne ide.

Prevažujúci štýl navyše nie je nálepka, ktorú si človek nesie navždy. Väčšina ľudí má jeden štýl, ku ktorému sa pod tlakom vracia, a druhý, na ktorý prepína v určitom prostredí. Doma ustupujete, v práci súperíte. U niektorých ľudí to funguje presne naopak. Zmysel preto dáva pýtať sa, kde konkrétne sa vaše prispôsobenie zapína a čo ho spúšťa, nie či „taký človek jednoducho ste".

Mikrokroky, ktorými sa to dá začať meniť

Skok od automatického súhlasu k jasnému odmietnutiu väčšinou nevyjde, pretože po ňom nasleduje vlna viny a s ňou návrat späť. Fungujú skôr malé kroky tam, kde nič nehrozí, napríklad vyslovená preferencia pri maličkostiach. Kam na obed, ktorý film, či k oknu alebo do rohu. Nemá to nič spoločné s odvahou, ide o tréning jedného konkrétneho svalu: povedať nahlas, čo chcete, keď to od vás nikto ani nepotrebuje počuť. Zistíte, že vám tá veta nejde cez pery ani pri káve, a to samo osebe je užitočná informácia.

Druhým krokom je odložená odpoveď. Veta „poviem ti zajtra" alebo „daj mi hodinu, pozriem sa do kalendára" nerobí nič iné, len rozpojí reflex. Medzi prosbu a odpoveď vloží čas, v ktorom stihne prehovoriť aj tá časť vás, ktorá má názor. Väčšina prosieb hodinu odkladu znesie bez problémov, a ak nie, povie vám to o tej prosbe dosť.

Tretí krok je najnepríjemnejší a zároveň ten, ktorý rozhoduje. Musíte si vyskúšať, že cudzie sklamanie je znesiteľné. Odmietnete, druhý bude chvíľu sklamaný a vy budete mať nutkanie to okamžite napraviť. Nenaprávajte to. Vydržte tú hodinu a sledujte, čo sa stane. Väčšinou sa nestane nič a zistenie, že vzťah odmietnutie unesie, má väčšiu váhu než akékoľvek presviedčanie zvonku. Podrobnejšie postupy pre samotné odmietanie sme opísali v texte o tom, ako povedať nie, a systémovejší pohľad nájdete v sprievodcovi o tom, ako si nastaviť hranice.

Počítajte tiež s tým, že okolie zareaguje. Ľudia, ktorí si zvykli na vaše automatické áno, si prvých pár nových odpovedí preberú ako ochladenie vzťahu. Niektorí z nich to o pár týždňov prijmú a spolupráca s vami im začne pripadať prehľadnejšia, pretože prvýkrát vedia, na čom sú. Iní zatlačia. To, kto patrí do ktorej skupiny, sa dozviete jedine takto.

Užitočné je aj prestať riešiť každú situáciu ako voľbu medzi súhlasom a odmietnutím. Medzi „jasné" a „nie" ležia vety typu „s tým prvým súhlasím, k druhému mám výhradu" alebo „urobím to, ale až v piatok". Konflikt sa tým nezväčší, len sa doň konečne dostane aj vaša strana.

Ak vás zaujíma, ako silno u vás prispôsobenie prevažuje nad ostatnými štýlmi, existuje na to štruktúrovanejšia cesta než vlastný odhad. Náš test konfliktných štýlov má 30 otázok a zaberie zhruba štyri minúty, výsledkom je primárny a sekundárny štýl a poloha na mape dvoch rozmerov, teda asertivity a ústretovosti.

Zuzana na najbližšej porade nepovedala nič hrdinské. Povedala: „Mám k tomu jednu výhradu, môžem ju skúsiť opísať?" Vedúci prikývol, ona to opísala a diskusia trvala o šesť minút dlhšie než zvyčajne. Najviac ju prekvapilo, že na druhý deň si to už nikto nepamätal.