Kto vymyslel DISC: Marston, detektor lži a Wonder Woman

V roku 1938 vyšla v amerických magazínoch reklama, v ktorej psychológ s manžetou tlakomera dokazoval, že žiletky Gillette holia lepšie než konkurencia. Muži boli vraj napojení na detektor lži a ich telo nemohlo klamať. Ten psychológ sa volal William Moulton Marston a desať rokov predtým vydal knihu, z ktorej vyrástol DISC.

Tá reklama nie je len úsmevná historka na okraj. Je pomerne presným portrétom človeka, ktorý stojí pri zrode jedného z najrozšírenejších modelov správania na svete: pozorný, neúnavne popularizujúci a k akademickej opatrnosti dosť vlažný.

Psychológ, ktorý chcel merať pravdu

Marston (1893-1947) vyštudoval právo aj psychológiu a doktorát z psychológie získal v roku 1921 na Harvarde. Už ako študenta ho zaujala otázka, ktorá ho potom držala celý život. Spozná sa lož na tele?

Okolo roku 1915 prišiel s testom systolického krvného tlaku. Princíp bol jednoduchý: vyšetrovaný dostal manžetu, skúšajúci odmeral pokojovú hodnotu, potom kládol otázky a tlak opakovane premeriaval. Vzostup systolického tlaku mal prezradiť klamanie.

Tu treba byť presný, lebo sa to plieta dodnes. Marston nezostrojil polygraf tak, ako ho poznáme z filmov. Jeho metóda bola prerušovaná, meralo sa ručne a po jednotlivých krokoch. Prvý prístroj, ktorý zaznamenával tlak, dych aj pulz plynulo, postavil v roku 1921 John Larson v kalifornskom Berkeley. Marstonovi patrí myšlienka a jej presadzovanie, nie prístroj s ihlami.

Presadzoval ju veľmi. V roku 1923 sa pokúsil dostať výsledky svojho testu pred súd v prípade Frye v. United States, lenže odvolací súd ich odmietol s tým, že metóda nemá všeobecné prijatie vo vedeckej obci. Z tohto rozhodnutia sa stal takzvaný Fryeov štandard, podľa ktorého sa v americkom súdnictve posudzovala prípustnosť vedeckých dôkazov ďalších sedemdesiat rokov. Marston teda prehral a pritom ovplyvnil právo viac než väčšina praktizujúcich advokátov.

Kniha o normálnych ľuďoch

V roku 1928 vydal Marston knihu Emotions of Normal People. Provokatívny bol už názov. Psychológia tej doby sa zaoberala hlavne poruchami, pacientmi a odchýlkami. Marston chcel opísať, ako sa správajú ľudia, ktorým nič nie je.

Jeho model stojí na dvoch otázkach. Vníma človek prostredie okolo seba skôr ako priaznivé, alebo ako nepriateľské? A reaguje naň aktívne, alebo pasívne? Z týchto dvoch osí vznikli štyri základné spôsoby, ako sa emócia premietne do správania.

Marston ich pomenoval Dominance, Inducement, Submission a Compliance. Z prvých písmen vznikla skratka DISC. A tu prichádza prvé prekvapenie pre každého, kto dnes drží v ruke výsledok DISC testu: písmená zostali, slová za nimi sa zmenili.

Ten posun nie je kozmetický. Slová ako "poddajnosť" a "podvolenie" zneli podriadene už v roku 1928 a v pracovnom hodnotení by ich dnes dobrovoľne nezaškrtol takmer nikto. Moderný DISC preto s Marstonovými osami pracuje inak. Namiesto priaznivého a nepriateľského prostredia hovorí o orientácii na ľudí alebo na úlohy a namiesto aktivity a pasivity o rýchlejšom a rozvážnejšom tempe. Podrobný rozklad oboch osí nájdete v článku o tom, čo je DISC test.

Wonder Woman a laso pravdy

Marston medzitým robil všetko možné. Učil na viacerých univerzitách, radil filmovému štúdiu, písal do populárnych magazínov a rád vystupoval v tlači. Práve odtiaľ vedie cesta ku komiksu.

Na jeseň 1940 vyšiel v časopise Family Circle rozhovor, v ktorom Marston obhajoval komiksy ako výchovný nástroj. Viedla ho pod pseudonymom Olive Richard jeho spolupracovníčka a životná partnerka Olive Byrne. Textu si všimol vydavateľ Max Gaines a ponúkol Marstonovi miesto poradcu.

Marston mu na oplátku navrhol vlastnú postavu: hrdinku, ktorá nevíťazí hlavne silou, ale tým, že si ľudí získa. V decembri 1941 sa v zošite All Star Comics číslo 8 prvýkrát objavila Wonder Woman, podpísaná pseudonymom Charles Moulton. Ako predlohu podľa vlastných slov použil svoju ženu Elizabeth Holloway a práve Olive Byrne.

A potom je tu tá zbraň. Wonder Woman nosí laso, ktoré prinúti spútaného hovoriť pravdu. Muž, ktorý dve desaťročia presviedčal súdy, že sa pravda dá odmerať na tele, si teda vymyslel nástroj, čo funguje na prvý pokus a nikto ho nemusí schvaľovať.

Marston zomrel v roku 1947 vo veku päťdesiattri rokov. Žiaden dotazník po sebe nenechal.

Dotazník napísal niekto iný

Táto veta sa v propagačných materiáloch objavuje málokedy, a pritom je z celého príbehu najpodstatnejšia. Marston nikdy nezostavil DISC test. Nenapísal jedinú položku, nepostavil škálu, nezbieral normy. Napísal teóriu správania a nič viac si nenárokoval.

Prvý dotazník postavený na jeho modeli vytvoril až o dve desaťročia neskôr priemyselný psychológ Walter Vernon Clarke. Jeho nástroj sa volal Activity Vector Analysis a fungoval ako zoznam 81 prídavných mien, z ktorých si človek označil tie, ktoré na neho sedia. Clarke s ním pracoval od konca 40. rokov a publikovaná podoba vyšla v roku 1956.

Zaujímavé je, akou cestou k tomu dospel. Clarke nezačal u Marstona s hotovou teóriou, ktorú by chcel potvrdiť. Dáta z odpovedí mu samy vyšli do štyroch faktorov a až potom si všimol, že sa nápadne podobajú tomu, čo Marston opísal v dvadsiatom ôsmom roku. Opis správania a štatistika sa stretli z opačných strán, čo je pri populárnych typológiách skôr výnimka.

V 70. rokoch na túto líniu nadviazal psychológ John Geier a urobil z Clarkovej práce nástroj použiteľný vo firmách. Odvtedy vzniklo DISC dotazníkov nespočetne, pretože samotný model je verejný a nechránený. To má jeden praktický dôsledok, o ktorom sa takmer nehovorí.

Prečo dva DISC testy nemusia dať rovnaký výsledok

Neexistuje jeden oficiálny DISC test. Existuje Marstonova teória a desiatky nezávisle zostavených dotazníkov, ktoré sa k nej hlásia. Každý má vlastné otázky, vlastný počet položiek, vlastný spôsob výpočtu aj vlastnú vzorku ľudí, s ktorou vás porovnáva.

Keď vám teda u jedného poskytovateľa vyjde výrazný Vplyv a u druhého Vplyv so silnou prímesou Stálosti, nemusí byť chyba ani v jednom. Rozdiel býva v tom, že jeden dotazník núti voliť medzi dvoma výrokmi a druhý necháva každý výrok ohodnotiť zvlášť. Náš DISC test má 32 otázok a okrem hlavného štýlu určuje aj ten druhý v poradí, takže z neho vychádza jeden zo šestnástich profilov; porovnanie s ostatnými v ňom berte ako orientačné.

Vypĺňali ste niekedy DISC dotazník v práci? A pamätáte si, či vám vtedy vyšlo to isté, čo by ste čakali dnes?

Ako je na tom DISC s vedou

Poctivá odpoveď znie: lepšie s reliabilitou než s validitou.

Reliabilita znamená, že nástroj meria konzistentne. Podobné otázky dávajú podobné odpovede a výsledok sa pri opakovaní nerozsype. Tu si zavedené DISC dotazníky obyčajne nevedú zle. Validita je tvrdšia disciplína a pýta sa, či test meria naozaj to, čo tvrdí, a či sa z neho dá niečo predpovedať. Nemecké odborné posúdenie jedného z DISC dotazníkov z roku 2013 dopadlo presne takto rozpoltene: požiadavky na reliabilitu nástroj z veľkej časti splnil, požiadavky na validitu nie.

Pre porovnanie, model Big Five vznikol opačným postupom, teda štatistickou analýzou slov, ktorými ľudia opisujú povahu. Predpovede z neho v akademickom prostredí obstoja lepšie. DISC vyrástol z teórie jedného človeka a stopy toho na sebe nesie dodnes. Podobný rozdiel v pôvode má aj typológia 16 typov osobnosti, ktorú Isabel Myers a Katharine Briggs postavili na Jungovej teórii; porovnali sme ich v článku DISC vs. 16 typov osobnosti.

Znamená to, že je DISC na nič? Nie. Znamená to, kam ho postaviť. DISC opisuje správanie, nie schopnosti a nie výkon. Nepovie, či je niekto múdry, pracovitý alebo poctivý, a nemá byť jediným kritériom pri výbere ľudí. Ako spoločný jazyk pre to, prečo vás kolega prerušuje uprostred vety a prečo inému trvá tri dni, kým odpovie na e-mail, funguje dobre. Ako diagnóza nie.

Ako s tým naložiť pri vlastnom výsledku

Keď si nabudúce otvoríte výsledok DISC testu, čítajte ho ako opis správania v určitom prostredí, nie ako súd o vašej povahe. Marston písal o emóciách, ktoré sa prejavia v reakcii na okolie. Okolie sa mení a s ním aj to, čo je na vás vidieť.

Preto sa pri každom tvrdení v profile oplatí doplniť jedno slovo: kde. Priamosť, ktorú vám test pripíše, je na krízovej porade prednosť a pri nedeľnom obede zbytočná tvrdosť. Pokoj, ktorý vám vyjde ako silná stránka, drží tím pohromade a v hádke o rozpočet z vás robí človeka, ktorého nikto nepočuje.

A ešte jedna vec z Clarkovho príbehu sa hodí. K Marstonovým štyrom faktorom dospel preto, že sa ľudia opisovali podobnými slovami, nie preto, že by sa delili na štyri druhy. Nie ste písmeno. Ste miera štyroch tendencií, z ktorých jedna alebo dve obyčajne prevažujú, a práve z toho vzniká šestnásť kombinovaných profilov namiesto štyroch škatuliek. Ak si nie ste istí, ktorý z nich vo svojom správaní spoznávate, začnite pri tom, ako zistiť svoj DISC štýl a prečo sa ľudia v odhade sami na sebe tak často pomýlia.