Konfliktné štýly v páre: ktoré kombinácie drhnú

Lucia chce mať jasno hneď teraz. Marek sa pozrie do telefónu, povie „takto nahnevaná sa o tom baviť nebudem" a ide vyniesť smeti. Vráti sa o dvadsať minút, ona medzitým poskladala tri ďalšie argumenty a on je rozhodnutý neodpovedať ani na jeden.

Zvonku to vyzerá na hádku o riadoch, o peniazoch alebo o návšteve jeho rodičov. Pod tým však beží niečo oveľa pravidelnejšie. Lucia tlačí, lebo Marek mlčí. Marek mlčí, lebo Lucia tlačí. Každý z nich pozná iba svoju polovicu tej slučky a v nej má celkom rozumné dôvody.

Naliehanie a stiahnutie: vzorec, na ktorom sa podieľate obaja

Americký psychológ Andrew Christensen tento vzorec opísal a spolu s Christopherom Heaveym ho v deväťdesiatych rokoch začal systematicky merať u skutočných párov. Dostal názov naliehanie a stiahnutie (v literatúre demand-withdraw) a jeho mechanika je nepríjemne jednoduchá. Jeden partner otvára tému, žiada zmenu, nalieha alebo kritizuje. Druhý tému zatvára, odbočuje, upokojuje alebo prestane hovoriť úplne.

Čím vytrvalejšie jeden dobieha, tým istejšie sa druhý sťahuje. A čím hlbšie sa druhý sťahuje, tým naliehavejšie prvý dobieha. Ani jeden z tých dvoch krokov nie je nelogický. Lucia zvyšuje hlas, lebo ticho číta ako dôkaz, že tomu druhému na veci nezáleží. Marek odchádza, lebo zvýšený hlas číta ako začiatok niečoho, čo nedopadne dobre.

A tu je tá časť, ktorú páry zvyčajne prehliadnu: ten vzorec je vlastnosťou dvojice, nie chybou jedného z vás. Keby Lucia žila s niekým, kto ťažké témy otvára sám od seba, nikdy by sa nenaučila naliehať. Keby Marek žil s niekým, kto necháva veci plávať, nemusel by miznúť do garáže. Výskumy tohto vzorca ho dlhodobo spájajú s nižšou spokojnosťou vo vzťahu, a to u oboch partnerov, nielen u toho, kto sa sťažuje nahlas.

Christensen s kolegami zároveň ukázali, že role nie sú pribité napevno. Do pozície naliehajúceho sa obvykle dostane ten, kto chce zmenu súčasného stavu, lebo ten druhý nemá dôvod tému otvárať. Keď sa však hovorí o veci, ktorú chce zmeniť on, pozície sa často prehodia a zrazu cúva ten, kto minule doliehal. Inými slovami, mlčanie nemusí byť povahová črta. Býva to reakcia na to, o čom sa práve hovorí.

Rolu hrá aj to, kto ktorú pozíciu obsadí častejšie. John Gottman vo svojich pozorovaniach párov opísal sťahovanie, ktorému hovorí stonewalling, ako reakciu, po ktorej siahali skôr muži. Neplatí to zďaleka všade a existuje množstvo vzťahov, kde od konfliktu uteká žena a nalieha muž. Spomeniete si na poslednú hádku, ktorá u vás doma nedošla do konca? Kto v nej pritlačil a kto cúvol?

Prečo nás najprv priťahuje to, čo nás potom drie

Na začiatku vzťahu býva práve tento rozdiel výhodou. Lucii sa na Marekovi páčilo, že ho nič nerozhodí a že vedľa neho má pocit, že sa svet nezrúti pre jedno nedorozumenie. Mareka priťahovalo, že Lucia veci pomenuje nahlas a nič v nej nezostáva ležať.

Po niekoľkých rokoch znejú tie isté vety inak. Z „je taký pokojný" sa stane „nič s ním nepohne". Z „je taká živá" sa stane „stále niečo rieši". Správanie zostalo úplne rovnaké, zmenila sa nálepka, ktorú mu dávate.

Dôvod je prozaický. Kým spolu nemáte hypotéku, dieťa a rozdelené domáce práce, nie je o čom viesť ťažké rozhovory, takže rozdielne štýly sa nemajú kde prejaviť. Len čo pribudnú rozhodnutia, ktoré sa nedajú odložiť, začne každý siahať po tom, čo vie. Jeden po tlaku, druhý po odchode z miestnosti.

Rozdielne štýly samy osebe vzťah nerozbíjajú. Problém nastáva, keď sa z nich stanú role, z ktorých už nikto nevystupuje, a keď sa spôsob hádania zafixuje natoľko, že si ho obaja vedia dopredu prehrať. Čo odlišuje bežné hádky vo vzťahu od tých, ktoré vzťah naozaj poškodzujú, je téma sama pre seba.

Konfliktné štýly v páre: ktoré kombinácie kde drhnú

Spôsoby, akými ľudia riešia spor, sa dajú opísať dvoma otázkami. Nakoľko presadzujete to svoje (asertivita) a nakoľko beriete ohľad na potreby druhého (ústretovosť). Z tohto usporiadania vychádza dual-concern model, ktorý v manažérskej psychológii načrtli Robert Blake a Jane Moutonová a neskôr rozpracovali Dean Pruitt a Jeffrey Rubin. Vyjde z neho päť polôh: súperivá, spolupracujúca, kompromisná, vyhýbavá a prispôsobivá.

Žiadna z tých piatich polôh nie je osobnostná nálepka. Sú to spôsoby správania, ktoré sa menia podľa situácie, podľa protistrany aj podľa toho, akí ste unavení. So šéfom sa možno správate inak než doma. Podrobnejší opis toho, ako sa jednotlivé štýly riešenia konfliktov prejavujú a kedy sa ktorý hodí, nájdete v samostatnom sprievodcovi.

V páre je však zaujímavejšia než jeden štýl ich kombinácia. Nasledujúci prehľad ukazuje štvoricu, s ktorou sa poradcovia stretávajú najčastejšie.

V tom prehľade chýba spolupráca a kompromis, a to zámerne. Tie dve polohy nerobia v páre ťažkosti samy osebe, problém nastáva v ich kombinácii s krajnými štýlmi. Kto hľadá kompromis s partnerom, ktorý súperí, čoskoro zistí, že „pol na pol" znamená zakaždým jeho polovicu. A kto chce na každú tému podrobný spoločný rozhovor s niekým, kto sa vyhýba, dostane väčšinou prikývnutie a únik k inej činnosti.

Väčšina ľudí pritom nemá jeden štýl, ale primárny a sekundárny. Ten druhý sa ukáže až pod tlakom: kto bežne hľadá kompromis, môže pri vyčerpaní spadnúť do súperenia alebo naopak do mlčania. Práve preto sa páry často nezhodnú ani na opise vlastnej hádky. Každý si pamätá predovšetkým to, čo robil ten druhý.

Keď partner uteká od konfliktu a nechce nič meniť

Ideálny scenár vyzerá tak, že si obaja sadnú a dohodnú sa na novom spôsobe. Realita býva iná. Jeden z páru číta o vzťahoch, druhý o tom hovoriť odmieta, lebo „žiadny problém nie je". Dobrá správa je, že špirála potrebuje na roztočenie obe strany. Keď jednu z nich zmeníte, druhá nemá do čoho zaberať.

Keď ste ten, kto nalieha

Vašou úlohou nie je prestať mať tému. Je to nahradiť tlak časom a bezpečím, lebo sťahujúci sa partner nereaguje na obsah, ale na intenzitu. Niekoľko vecí, ktoré fungujú častejšie než opakovanie argumentu nahlas:

• ohláste tému dopredu a nechajte druhého vybrať, kedy si o tom sadnete
• jedna téma na jeden rozhovor, aj keď sa ich ponúka päť
• začnite tým, čo potrebujete, namiesto výpočtu toho, čo druhý pokazil
• na rozhovor si dajte dopredu známy koniec, napríklad pol hodinu
• pauza nie je odmietnutie, pokiaľ má dohodnutý návrat

Najťažšie na tom býva vydržať ticho, ktoré príde po vašej vete. Sťahujúci sa partner potrebuje dlhší rozbeh, kým začne hovoriť, a ak ho zaplníte ďalším argumentom, potvrdíte mu, že hovoriť nemá zmysel.

Keď ste ten, kto sa sťahuje

Odísť z eskalujúcej hádky je legitímny krok. Telo v takej chvíli prechádza do pohotovosti a v tom stave sa argumenty nepočúvajú, iba odrážajú. Pauza v ráde desiatok minút často urobí viac než hodina dohadovania.

Rozdiel medzi zdravou pauzou a útekom je jediná informácia: kedy, nie či vôbec. Veta „nemá zmysel sa o tom baviť" špirálu roztáča. Veta „teraz to nezvládnem, sadneme si k tomu o deviatej" ju zastavuje, ale len vtedy, keď o deviatej naozaj prídete. Keď termín dvakrát nedodržíte, prestane vám druhá strana veriť rýchlejšie, než by ste čakali.

Keď partner odmieta hádku a pritom čaká, že sa veci vyriešia samy, obvykle za tým nestojí ľahostajnosť. Býva to naučená obrana z čias, keď konflikt v jeho okolí nedopadal dobre. To ju nerobí funkčnou, ale mení to spôsob, akým sa s ňou dá pracovať.

Čomu sa vyhnúť na oboch stranách

Jedna pasca číha priamo na čitateľoch textov, ako je tento. Pomenovanie vzorca zvádza použiť ho ako argument: „toto je presne to tvoje stiahnutie, o ktorom som čítala". V tej chvíli sa z opisu stáva obvinenie a druhá strana ho odmietne aj s celou myšlienkou. Užitočnejšie je hovoriť o vlastnej polovici, lebo tú si môžete priznať bez toho, aby ste niečo prehrali.

Druhá pasca je načasovanie. Vzorec sa nedá rozoberať uprostred hádky, keď sú obaja nabudení a počujú hlavne tón. Pokojný večer, prechádzka alebo cesta autom fungujú lepšie než pokus o rozhovor o rozhovore desať minút po zabuchnutých dverách.

Ako zistiť, aké štýly doma máte

Odhadovať štýl partnera po pamäti je nespoľahlivé. Vlastné správanie si vybavujeme aj s dôvodmi, správanie druhého bez nich, takže z neho vyjde horšia postava, než aká v skutočnosti bola. Užitočnejšie je porovnať dva nezávislé pohľady vedľa seba.

Na to slúži náš test konfliktných štýlov: 30 otázok, zhruba štyri minúty, výsledkom je primárny a sekundárny štýl a poloha na mape asertivita krát ústretovosť. Každý z páru si ho môže urobiť zvlášť a výsledky potom porovnať. Zaujímavejší než samotné výsledky býva rozhovor nad nimi, hlavne otázka, či sa v tom opise spoznávate aj vo chvíli, keď ste unavení.

Jednu vec od toho však nečakajte: že vám vyjde, kto z vás dvoch to robí zle. Vyjdú vám dve rôzne stratégie, ktoré spolu v určitých situáciách ladia a v iných sa navzájom spúšťajú. Úžitok z toho vzniká až vtedy, keď si obaja pomenujete svoju polovicu špirály.

Marek s Luciou sa nedohodli na tom, že si vymenia povahy. Dohodli sa na jedinej vete, ktorú smú použiť obaja: „Toto chcem prebrať, ale nie teraz. O deviatej?" Na dvanásť rokov spoločného života to znie takmer smiešne málo. Zatiaľ im to drží.