Vyhýbanie sa konfliktom: prečo mlčíme a čo nás to stojí

Peter sedí na porade a prikyvuje. S návrhom nesúhlasí, má proti nemu tri konkrétne výhrady a nevysloví ani jednu z nich. Keď sa ho po schôdzi Lucia opýta, čo si o tom myslí, povie, že to bude asi v poriadku.

Zvonku to vyzerá ako pokoj a ochota spolupracovať. Vnútri pritom prebehla rýchla kalkulácia, v ktorej cena za vyslovený nesúhlas vyšla drahšie ako cena za mlčanie. Taká kalkulácia má v psychológii konfliktu svoje meno. Vyhýbanie sa konfliktom je jeden z piatich štýlov, ktoré popisuje takzvaný dual-concern model (Blake a Mouton, neskôr Pruitt a Rubin), a stojí na kombinácii nízkej asertivity s nízkou ústretovosťou. Nepresadzujete svoj záujem a zároveň aktívne neriešite záujem druhej strany. Odchádzate z ihriska.

Vyhýbanie sa konfliktom má viac podôb ako mlčanie

Väčšine ľudí sa pri vyhýbaní vybaví mlčanie. Je to len jedna z jeho podôb a rozhodne nie tá najčastejšia. Oveľa bežnejší býva rýchly súhlas, ktorý má rozhovor ukončiť skôr, než sa vôbec rozbehne.

Peter o sebe hovorí, že „nerobí scény". Nie je to póza, myslí to úplne vážne a považuje to za slušnosť. Keď Lucia nadhodí, že opäť ostal v práci do siedmej, odpovie „máš pravdu, prepáč" a ide vyprázdniť umývačku. Že mu na tej téme záleží a že by k nej mal čo povedať, sa z takého rozhovoru nedozvie nikto. Ani Lucia, ani vlastne on sám.

Repertoár vyhýbavého štýlu býva prekvapivo bohatý. Patria doň napríklad tieto manévre:

• rýchly súhlas, ktorý v skutočnosti znamená „skončme to"
• vtip alebo odľahčenie presne vo chvíli, keď sa rozhovor priblížil k jadru
• „je mi to jedno, rozhodni ty" pri veci, ktorá vám jedno nie je
• odsunutie témy na neurčito, ku ktorej sa už nikto nevráti
• fyzický odchod: do inej miestnosti, k telefónu, na cigaretu
• odpoveď natoľko všeobecná, že sa s ňou nedá súhlasiť ani nesúhlasiť

Spoločné majú jedno: dajú sa obhájiť ako slušnosť. Práve preto sa vyhýbanie tak dobre drží. Nevyzerá ako útek, vyzerá ako povahová prednosť a okolie ho často odmeňuje. Ľudia s týmto štýlom mávajú povesť pohodových kolegov a nenáročných partnerov, s ktorými nie sú problémy. Koľko nevyslovených výhrad sa za tou povesťou skrýva, netuší nikto.

Prečo vzniká strach z konfliktov a čo ho udržiava

Málokto sa rozhodne mlčať po zrelej úvahe. Vyhýbavý štýl sa naučíte, zvyčajne skôr, než ste vôbec dokázali posúdiť, či sa vám hodí. Najčastejšie k nemu vedú tri cesty.

Prvou je rodina. Niekto vyrastal v domácnosti, kde sa hádky odohrávali nahlas a končili sa tresnutím dverí, takže si zapamätal, že konflikt je niečo, čo sa vymkne z rúk. Iný vyrastal tam, kde sa nehádal nikto a nesúhlas sa riešil chladom a dvoma dňami bez oslovenia. Obe verzie učia to isté: nehovor o tom.

Druhá cesta vedie cez konkrétnu skúsenosť. Raz ste sa ozvali a dopadlo to zle. Nadriadený si to zapamätal, partner sa urazil na týždeň, kamarátka prestala písať. Jediná takáto epizóda dokáže nastaviť správanie na roky dopredu, pretože mozog si mimoriadne dobre pamätá situácie, ktoré boleli, a neráta s tým, že druhýkrát môžete hovoriť inak a s iným človekom.

Treťou je presvedčenie, ktoré z tých skúseností vyrastie: hádka znamená ohrozenie vzťahu. Keď v hlave platí rovnica „nezhoda sa rovná riziku, že o toho človeka prídem", je mlčanie úplne racionálna voľba. Problém nie je v logike, problém je vo vstupnom predpoklade. Nezhoda a rozpad vzťahu spolu súvisia oveľa voľnejšie, než sa v takej rovnici počíta.

K tomu sa pridáva nenápadná odmena. Vyhnutie zaberá okamžite. V sekunde, keď tému odsuniete, napätie v tele klesne a uľaví sa vám. Tá úľava je skutočná a mozog si ju odkladá ako dôkaz, že ste to zvládli dobre. Účet príde neskôr a rozloží sa do toľkých dní, že si ho s tou úľavou nikto nespojí. Spomeniete si na poslednú vetu, ktorú ste dokončili len v hlave? A na to, čo ste čakali, že sa stane, keby ste ju povedali nahlas?

Koľko stojí dlhé mlčanie doma aj v práci

Jedno vyhnutie nestojí takmer nič. Účet sa skladá z opakovaní a splatnosť má odloženú, čo je presne dôvod, prečo sa dá tak dlho prehliadať.

Najviditeľnejšou položkou je nahromadená frustrácia. Nevyslovené výhrady nemiznú, ukladajú sa, a keď sa ich nazbiera dosť, stačí malý podnet. Peter vydržal mlčať o rozdelení domácich prác osem mesiacov a vybuchol pre zle naukladaný riad v umývačke. Lucia zareagovala úplne logicky: pre umývačku sa predsa neoplatí robiť drámu. Nemala ako vedieť, že umývačka nie je téma, len posledná kvapka z ôsmich mesiacov. Takto sa vyhýbavý štýl obracia proti sebe, lebo jeho nositeľ nakoniec vyzerá ako ten, kto robí scény pre nič za nič.

Druhou položkou sú rozhodnutia, ktoré padnú bez vás. Mlčanie sa v skupine číta ako súhlas, nie ako neutralita. Keď na porade nikto nič nenamietne, projekt sa rozbehne v podobe, akú navrhol ten, kto hovoril. Nikto pritom nekoná v zlom. Len pracujú s informáciami, ktoré dostali, a vaše výhrady medzi nimi neboli.

Tretia položka je najtichšia a zároveň najdrahšia. Vzniká vzťah, v ktorom druhý netuší, že niečo nie je v poriadku. Nechýba mu ochota to riešiť, chýba mu údaj. Keď sa to po roku či dvoch prevalí, zvyčajne to neznie ako „mrzí ma to", ale ako „prečo si mi to nepovedal skôr", a v tej otázke býva kus oprávnenej krivdy. O vyhrotenej podobe toho istého mechanizmu píšeme podrobnejšie v texte o tom, čo je tichá domácnosť a prečo z nej obe strany odchádzajú unavené.

Výskum túto intuíciu podporuje z viacerých strán. John Gottman pri dlhodobom sledovaní párov opísal takzvaný stonewalling, teda chronické stiahnutie sa z rozhovoru, keď jeden z partnerov prestane reagovať a odpojí sa. Radí ho medzi najsilnejšie varovné signály pre budúcnosť vzťahu, silnejšie než samotná hádka. Páry, ktoré sa pohádajú nahlas a potom sa udobria, na tom bývajú lepšie ako páry, kde jeden mlčí a druhý hovorí do steny.

Ešte kontraintuitívnejšie je zistenie, ku ktorému smeruje výskum Jamesa Grossa o potláčaní emócií. Keď v rozhovore dusíte v sebe, čo cítite, fyziologický stres stúpa nielen vám, ale aj človeku oproti, hoci o vašom vnútornom boji nemá ani tušenia. Vaše mlčanie teda nie je pre druhú stranu neutrálne. Prenáša sa, len bez vysvetlenia, takže si ho druhý spojí s niečím iným, najčastejšie sám so sebou.

Kedy má vyhnutie sa konfliktu zmysel

Bolo by nečestné písať o vyhýbavom štýle, akoby išlo o chybu. V dual-concern modeli nie je ani jeden z piatich štýlov lepší než ostatné, rozhoduje situácia, a vyhnutie má svojich pár situácií, v ktorých poráža všetky ostatné. Podrobnejšie sme ich rozobrali v prehľade, ktorý stavia jednotlivé štýly riešenia konfliktov vedľa seba.

Pri malichernosti, na ktorej vám o tri dni nebude záležať, je mlčanie lacnejšie než rozprava. V situácii, ktorá sa môže zvrhnúť do nebezpečenstva, chráni zdravie: agresívny človek na ulici, vyhrotená hádka pod vplyvom alkoholu. Zlé načasovanie je ďalší prípad, keď odklad vyhráva, pretože o polnoci, vo vyčerpaní alebo pred deťmi sa nič dobré nevyjedná. A potom sú tu cudzie bitky, teda spory, do ktorých vstupujete len zo zvyku robiť prostredníka.

Rozdiel medzi rozumným vyhnutím a útekom sa dá spoznať podľa niekoľkých otázok.

Rozhodujúci je posledný riadok. Vyhnutie zvolené ako taktika a vyhnutie zvolené zo strachu vyzerajú navonok rovnako. Líšia sa tým, či si k téme necháte cestu späť.

Ako sa ozvať, keď to nemáte v zvyku

Rada „musíš viac komunikovať" je pri vyhýbavom štýle na nič. Kto sa konfliktom vyhýba roky, nemá problém s tým, že by nevedel, že by mal hovoriť. Má problém s prvými desiatimi sekundami, v ktorých sa to má stať. Preto sa oplatí začínať od najmenšej možnej dávky.

Skúste najmenší možný nesúhlas. Nejde o to vyhrať diskusiu, ide o to vysloviť jedinú vetu, ktorá nesúhlas iba oznámi. Bez argumentácie, bez ospravedlňujúceho úvodu, bez vysvetľovania, prečo si to dovoľujete povedať. Trénovať sa to dá na veciach, kde ide o málo: pri výbere reštaurácie, pri termíne stretnutia, pri filme na večer.

Niekoľko viet, ktoré sa dajú použiť ako prvý krok:

• „Ja to vidím trochu inak, môžem to povedať?"
• otázka namiesto protiargumentu: „Čo by sa stalo, keby sme to urobili naopak?"
• „Súhlasím s väčšinou, len pri jednej veci mám pochybnosť."
• priznaný odklad namiesto stiahnutia: „Teraz na to nemám hlavu. Vrátime sa k tomu zajtra večer?"

Posledná z nich si zaslúži osobitnú pozornosť, pretože z vyhnutia robí legitímny ťah. Rozdiel medzi „nechcem sa o tom baviť" a „vrátime sa k tomu zajtra o siedmej" je priepastný, hoci obe vety rozhovor v tejto chvíli ukončia. Druhá varianta dáva druhému človeku informáciu, že téma existuje, a vám čas, aby ste si ujasnili, čo vlastne chcete povedať. Odložený návrat funguje len pod jednou podmienkou: musí sa naozaj uskutočniť. Stačia dve nesplnené odloženia a tá veta stratí všetku váhu.

Rátajte s tým, že prvých niekoľko pokusov bude nepríjemných aj vtedy, keď dopadnú dobre. Telo je zvyknuté na okamžitú úľavu z vyhnutia a tú teraz nedostane. Namiesto nej sa ozve zrýchlený tep a chuť vziať vetu späť. Je to nepohodlie z nezvyku, nie signál, že robíte chybu.

Ako zistiť, či sa konfliktom vyhýbate aj vy

Vyhýbavý štýl sa zle pozoruje zvnútra, pretože jeho podstatou je, že sa nič nestalo. Neostávajú po ňom hádky ani stopy, len rozhovory, ktoré prebehli hladko a o ničom. Vlastný podiel si navyše zvyčajne vysvetľujeme priaznivejšie, než aký bol: čo bol strach z konfliktov, si spätne preložíme ako ohľaduplnosť.

Pomôcť môže pohľad zvonku. Práve na to slúži náš test konfliktných štýlov: 30 otázok, zhruba štyri minúty, výsledkom je váš primárny a sekundárny štýl a poloha na mape asertivity a ústretovosti. Nie je to diagnóza ani nálepka, skôr záchytný bod, ku ktorému sa dá vzťahovať konkrétne správanie z posledných týždňov.

Peter na ďalšej porade povedal jednu vetu. Že s návrhom súhlasí, len pri rozpočte na prvý štvrťrok má pochybnosť. Nikto neodišiel od stola, diskusia sa predĺžila o šesť minút a rozpočet sa nakoniec upravil o jednu položku. Cestou domov si všimol, že prvýkrát po dlhom čase nevedie v hlave rozhovor, ktorý sa už dávno skončil.