Smiech a zdravie: čo je doložené a čo je mýtus

Americký novinár Norman Cousins si v šesťdesiatych rokoch nechal do nemocničnej izby doviezť premietačku a debnu s komédiami. Ležal so zápalovým ochorením chrbtice, bolesti mal také, že sa neotočil na bok, a vyhliadky podľa vlastného opisu mizerné. A potom si všimol niečo, čo ho zaujalo viac než všetko ostatné: po desiatich minútach poriadneho rehotu zaspal na dve hodiny bez bolesti.

Napísal o tom knihu Anatomy of an Illness, vyšla v roku 1979 a stala sa bestsellerom. Spolu s ňou sa do sveta vypustila veta, ktorú odvtedy počul každý: smiech je najlepší liek. Cousins sa z choroby dostal, jeho príbeh sa stal legendou odboru a otázka, čo z neho platí, zostala visieť vo vzduchu na ďalších štyridsať rokov.

Prečo Cousinsov príbeh nie je dôkaz

Bol to jeden pacient, ktorý opisoval sám seba. To by samo osebe stačilo na opatrnosť, lenže je toho viac. Cousins zároveň dostával vysoké dávky vitamínu C vnútrožilovo, odsťahoval sa z nemocnice do hotelovej izby, kde ho nikto nebudil o šiestej ráno na meranie teploty, a po prvý raz po dlhom čase mal pocit, že o vlastnej liečbe rozhoduje on. Čo z toho zabralo, sa spätne oddeliť nedá.

K tomu sa pridáva nepríjemná vlastnosť tej choroby: u časti ľudí ustúpi sama a nikto poriadne nevie prečo. Keď sa z takého prípadu urobí metóda, vznikne presne ten typ historky, ktorá sa dá citovať donekonečna a overiť nikdy. Cousins mimochodom sám nikdy netvrdil, že komédie liečia. Písal o vlastnej úlohe v liečbe, o nádeji a o tom, že pacient nemá byť len telo na posteli. Skratku „smiech lieči" z toho urobilo až publikum.

Legenda odboru je dobrý začiatok rozhovoru. Odpoveď na otázku, čo smiech s telom naozaj robí, však musí prísť odinakiaľ.

Čo sa v tele pri smiechu deje

Smiech je predovšetkým dychový jav. Na jeden nádych telo vytlačí sériu krátkych, pravidelných výdychov a medzitým prakticky nedýchate. Zapoja sa bránica, medzirebrové svaly aj brušná stena, čo je dôvod, prečo vás po dlhom záchvate smiechu bolí brucho podobne ako po sérii cvikov.

Počas samotného smiechu sa srdcový tep a krvný tlak nakrátko zdvihnú. Zaujímavejšie je to, čo príde potom: v minútach po odznení oboje spadne kus pod pôvodnú hodnotu a svalové napätie povolí. Je to merateľné a je to reálne. Zároveň je to krátkodobé, rádovo minúty až desiatky minút, a veľkosť toho posunu je malá.

Stojí za pozornosť, čo sa deje s dychom. Pri záchvate smiechu prakticky nedýchate v obvyklom zmysle, len vytláčate zvyšky vzduchu, a keď sa to skončí, musí prísť hlboký nádych. Práve tento vynútený hlboký nádych s pomalým výdychom je najpravdepodobnejším kandidátom na to, prečo po smiechu prichádza chvíľa pokoja. Zvládne ho však aj pomalé dýchanie bez jediného vtipu.

Podobne to dopadá s kalóriami, okolo ktorých koluje najviac nezmyslov. Merania naznačujú, že desaťminútový smiech vydá o jednotky až desiatky kalórií viac než tiché sedenie. Nie je to nula, ale rozhodne to nie je hodina v posilňovni a nikto ešte smiechom neschudol.

Triezve zhrnutie fyziológie znie asi takto: smiech sa telu podobá na krátku, miernu námahu, po ktorej nasleduje chvíľa uvoľnenia. Keby to bolo všetko, o čom sa dá písať, tento článok by sa tu skončil. Lenže najzaujímavejšie čísla nie sú v pľúcach.

Čo je doložené slušne

Najlepšie stoja tie najskromnejšie tvrdenia. Bezprostredný efekt na náladu je opakovateľný a nikoho neprekvapí: po záchvate smiechu ľudia hlásia menšie napätie, a to sa dá namerať znova a znova. Nie je to hlboké ani to nevydrží do večera. Ale platí to.

Hneď je však potrebné dodať, čo „doložené slušne" v tejto oblasti znamená. Hovoríme o laboratórnych pokusoch s desiatkami ľudí, často študentov, kde sa meria okno niekoľkých minút až hodiny po sledovaní niečoho vtipného. Taký dizajn vie spoľahlivo zachytiť bezprostrednú zmenu. O tom, čo sa s človekom deje o päť rokov, nehovorí nič, a nikto by to od neho ani nemal chcieť.

Podstatne zaujímavejší je nález Robina Dunbara a jeho tímu z roku 2011. Ľudia, ktorí sa v skupine spoločne smiali, vydržali po tom smiechu vyššiu mieru nepríjemného podnetu než tí, čo sa pozerali na niečo neutrálne. Inými slovami im stúpol prah bolesti. Vysvetlenie mieri k endorfínom, teda k vlastnej tlmiacej sústave tela, ktorú spúšťa aj beh alebo spev v zbore.

Nešlo pritom o farmakológiu. Dunbara zaujímalo, čím sa ľudia medzi sebou zväzujú do skupín, keď na vzájomné preberanie srsti ako opice nemáme čas. Spoločný smiech je podľa neho lacná náhrada: zaberie pár sekúnd, funguje na niekoľkých ľudí naraz a zanechá po sebe dobrý pocit z toho druhého. Zvýšený prah bolesti je vedľajší produkt, nie účel.

Kľúčové slovo v tom experimente je „spoločne". Šlo o skutočný, nákazlivý smiech v skupine, nie o zdvorilostný úsmev pri obrazovke. A tým sa dostávame k faktu, ktorý väčšinu ľudí zaskočí: smiech je zhruba tridsaťkrát pravdepodobnejší v spoločnosti než osamote a len menšina ho nasleduje po vtipe. Robert Provine to zistil tak, že roky počúval, kedy sa ľudia na ulici smejú, a spísal to v knihe z roku 2000. Podrobnejšie tento mechanizmus rozoberá text o tom, prečo sa vlastne smejeme.

Kde legenda prerástla dáta

Tu je poctivé rozdelenie najčastejších tvrdení podľa toho, čo za nimi zostáva:

Za väčšinou prehnaných titulkov stojí jedna pasca, ktorej sa hovorí obrátená príčinnosť. Spýtajte sa, kto sa veľa smeje. Človek, ktorý má s kým, ktorý práve nemá bolesti, spí a nesedí sám v byte. Takže keď sa v dátach ukáže, že ľudia, ktorí sa smejú viac, sú zdravší, môže to znamenať, že smiech robí zdravie. Alebo že zdravie robí smiech. Väčšina štúdií tieto dve možnosti oddeliť nevie.

Pridajte k tomu, ako sa smiech meria. Obvyklá otázka v dotazníku znie v štýle „ako často sa smejete", lenže ľudia svoj smiech nepočítajú. Odpovedajú podľa toho, ako si pamätajú svoju náladu za posledný týždeň. Meriate tak skôr spomienku na pohodu než smiech.

Štúdia, ktorá by otázku uzavrela, by musela vyzerať asi takto: vezmete tisíc podobných ľudí, žrebom polovici pridelíte desať rokov života s množstvom smiechu, druhej polovici desať rokov bez neho, a potom oboje porovnáte. Nikto taký pokus nikdy neurobí, pretože smiech sa nedá prideliť ako tabletka a odoprieť ho niekomu na desať rokov by nikto nepovolil. Zostávajú teda dotazníky a krátke laboratórne pokusy, a to je presne tá úroveň istoty, s ktorou sa pri tejto téme musíme uspokojiť.

Smiechová joga triezvo

Marta chodí vo štvrtok večer do kultúrneho domu na smiechovú jogu. Je to skupinové cvičenie, ktoré vzniklo v polovici deväťdesiatych rokov v Indii a stojí na jednoduchom nápade: smiať sa dá zámerne, bez vtipov, ako dychové cvičenie. Osemnásť ľudí stojí v kruhu, tlieska, dýcha a núti sa do „ha ha ha", kým sa to nepreklopí do skutočného smiechu. Marta hovorí, že prvých desať minút je to trápne a potom už nie.

Jej švagor Jozef si z toho uťahoval pol roka, kým tam s ňou raz nešiel. Prišiel domov s tým, že to bolo presne také čudné, ako čakal, a napriek tomu sa odvtedy vracia. To je celkom dobrý opis toho, čo o tejto metóde zatiaľ vieme.

Štúdie na ňu bývajú malé, krátke a zle sa v nich robí kontrolná skupina. Ťažko niekomu nahovoríte, že sa práve nesmial. Čo sa opakovane ukazuje, je zlepšenie nálady bezprostredne po lekcii. Čo sa neukazuje, je čokoľvek, čo by sa blížilo liečebnému účinku.

Najpravdepodobnejšie vysvetlenie je nudné a pritom podstatné. Účinnou zložkou zrejme nie je bránica, ale to, že sa osemnásť ľudí každý štvrtok o šiestej stretne, hovorí spolu a odchádza spolu k električke. Terapia smiechom tak funguje hlavne ako terapia spoločnosťou. Znehodnotenie to nie je, pretože práve sociálna zložka je z celej témy tá najlepšie podložená.

S kým, nie čomu

Jozef púšťa ten istý komediálny seriál sám pri notebooku a za celú časť sa nezasmeje ani raz. U Marty v kuchyni tá istá časť nevydrží do polovice, pretože sa stále niekto do niekoho strefuje. Obsah je totožný, výsledok neporovnateľný.

Praktický dôsledok je nečakane konkrétny. Ak sa rozhodnete, že sa chcete smiať viac, obvykle siahnete po zozname filmov. Užitočnejšie je siahnuť po kalendári. Kedy ste sa naposledy zasmiali tak, že vás bolelo brucho? A bol pri tom niekto, alebo to bolo v posteli pri telefóne?

U väčšiny ľudí sa tá odpoveď zúži na dvoch troch konkrétnych ľudí a jednu situáciu, ktorá sa opakuje. Niekto sa poriadne rozosmeje jedine na piatkovom pive. Iný pri telefonáte so sestrou alebo nad večnou sťažnosťou kolegu pri kávovare. Keď také okno z týždňa zmizne, obvykle nezmizlo preto, že by život prestal byť vtipný. Zmizlo preto, že vypadla tá schôdzka, ten telefonát alebo tá pauza.

Rolu hrá aj to, ako sa smejete. Rod Martin a jeho tím v roku 2003 opísali štyri štýly humoru podľa toho, či je vtip láskavý, alebo ostrý a či mieri na druhých, alebo na vás. Stmeľujúce polohy súvisia s lepšou pohodou, sebazhadzovanie s horšou. Sú to korelácie, nie príčiny, a žiadny zo štýlov nie je chyba. Ide skôr o zvyk, ktorý sa dá vedome posúvať. Orientáciu v tom, kam vaše vtipkovanie väčšinou padá, dá krátky test štýlov humoru.

Najužitočnejší spôsob, ako sa na smiech pozerať, nie je liek, ale teplomer. Keď sa v nejakom období takmer nesmejete, tá informácia nič nelieči, zato dosť presne ukazuje na stav, v ktorom práve ste. Púšťať si komédie v takej chvíli je ako sfukovať teplomer. Zavolať Marte a Jozefovi je niečo iné.