Prečo sa smejeme: čo o smiechu hovorí veda

Kedy ste sa naposledy nahlas zasmiali úplne sami? Nie usmiali nad videom v telefóne, ale naozaj nahlas, v prázdnej izbe a bez svedkov. Väčšina ľudí loví v pamäti dlhšie, než by čakala.

Psychológ Robert Provine obrátil pohľad na smiech naruby už tým, kde sa ho rozhodol skúmať. Namiesto laboratória poslal svoj tím do nákupných centier, na univerzitné chodby a do barov zapisovať, kto sa smeje, kedy a po čom. Výsledky zhrnul v roku 2000 v knihe Laughter a jedno číslo z nich stojí za zapamätanie: smiech je v spoločnosti asi tridsaťkrát pravdepodobnejší než osamote.

Smiech nepatrí k vtipom, ale k vetám medzi nimi

Druhé zistenie je ešte čudnejšie. Provinov tím zaznamenal viac než tisíc situácií, v ktorých sa niekto zasmial, a ku každej doplnil vetu, ktorá smiechu bezprostredne predchádzala. Vtipy, hlášky a historky tvorili menšinu. Drvivá väčšina smiechu nasledovala po úplne obyčajných replikách typu „tak zas niekedy", „my sa poznáme?" alebo „no jasné, to bude on".

Peter so Zuzanou dobehnú v piatok ráno k výťahu v tej istej sekunde, obaja s pohárom kávy. Zuzana povie „ty si tiež vstával takto skoro?" a obaja sa zasmejú. Nikto nepovedal nič vtipné. Ten smiech tam napriek tomu nechýba náhodou: bez neho by veta znela ako výčitka.

Z tých istých pozorovaní vyplynula ešte jedna pravidelnosť. Smiech v reči takmer nikdy neskočí doprostred vety. Prichádza na koncoch, na miestach, kde by v písanom texte stála čiarka alebo bodka, akoby mal v rozhovore vyhradené vlastné miesto v poradí. Rozprávanie a smiech si teda nekonkurujú, striedajú sa.

Keď sa na smiech pozeráte takto, prestane byť reakciou na humor a stane sa z neho nástroj rozhovoru. Signál, že sa tu nič nemusí obhajovať a že môžete obaja pokračovať. Výskum navyše naznačuje, že rozprávač sa pritom smeje častejšie než tí, čo ho počúvajú. Keby bol smiech mierou toho, aká vtipná veta padla, toto by nedávalo zmysel.

Do tej istej kategórie patrí aj to, čo si všimne každý, kto niekedy sedel na porade s nadriadeným. Nad hláškou človeka, ktorý v miestnosti rozhoduje, sa smejú skoro všetci, nad rovnako dobrou hláškou nováčika málokto. Smiech tu nemeria humor, meria vzťahy.

Čo sa pri tom deje v tele

Smiech sa začína ako prerušený výdych. Bránica a medzirebrové svaly vytláčajú vzduch v krátkych dávkach a hlasivky každú dávku ozvučia, takže vzniká séria slabík idúcich po sebe rýchlejšie, než dokážete vedome opakovať. Preto sa smiech tak zle predstiera. Bežná reč má iný motor.

Pripojí sa zvyšok tela. Zdvihne sa pulz aj krvný tlak, zapoja sa svaly tváre a brucha, pri silnom smiechu sa plnia oči a svalové napätie klesne natoľko, že sa človek musí o niečo oprieť. Po odznení nasleduje pokles pod východiskovú úroveň, čiže tá vláčna chvíľa, keď sa nikomu nechce vstať zo stoličky.

Riadenie tejto sekvencie nesedí na jednom mieste. Pri operáciách mozgu sa opakovane stalo, že podráždenie určitého okrsku v čelnom laloku spustilo smiech aj vo chvíli, keď nebolo čomu sa smiať, a pacient si k nemu vzápätí sám vymyslel dôvod: vraj ho pobavil obraz na stene alebo tvár lekára. Telo sa zasmialo prvé, vysvetlenie dorazilo až za ním.

Najzaujímavejší kus priniesol antropológ Robin Dunbar so svojimi kolegami v roku 2011. Nechali ľudí sledovať buď zábavné video, alebo neutrálny dokument, raz osamote a raz v skupine, a pred premietaním aj po ňom merali, koľko nepohodlia znesú. Tí, ktorí sa smiali spolu, vydržali viac. Vysvetlenie mieri k endorfínom, teda k vlastnej chémii, ktorou telo tlmí bolesť a ktorá sprevádza aj pocit blízkosti.

Odtiaľto vedie krátka cesta k predstave, že smiech lieči. Také jednoduché to nie je a rozdiel medzi doloženým a vymysleným rozoberá samostatný text o tom, ako spolu súvisia smiech a zdravie. Pre tento článok stačí skromnejšia poznámka: efekt sa objavil pri smiechu zdieľanom, nie pri smiechu osamote.

Prečo je smiech nákazlivý

Zvuk smiechu sa v mozgu nesprává ako bežný zvuk. Keď ho počujete, aktivujú sa okrem sluchových oblastí aj tie motorické, ktoré riadia svaly tváre, akoby sa telo chystalo pridať. Odtiaľ ten trápny okamih, keď sa v električke rozosmeje partia študentov a vám myklo kútikom, hoci netušíte prečo.

Televízia to využíva desaťročia. Nahrávka smiechu podložená pod sitkom funguje aj pri slabej scénke a výskum opakovane ukazuje, že ten istý materiál so smiechom v pozadí hodnotia diváci ako vtipnejší. Nejde o to, že by ich nahrávka presvedčila. Len dostanú signál, že sa ostatní smejú, a telo ho poslúchne skôr než rozum.

Nákazlivosť má aj podobu, pri ktorej nikomu nenapadne smiať sa. V roku 1962 sa v jednej dievčenskej škole vo vtedajšej Tanganike rozšírili záchvaty smiechu natoľko, že školu na niekoľko týždňov zavreli a záchvaty sa preniesli do okolitých dedín. Veselé na tom nebolo nič. Išlo o hromadnú reakciu napätého kolektívu.

Prenos má svoje pravidlo. Skupina sa rozbehne ľahšie, keď prvý zvuk vydá niekto, koho ostatní berú, a naopak ostane ticho, keď sa na tom istom mieste zasmeje človek zvonku. Smiech sa šíri po rovnakých linkách ako dôvera, takže z toho, kto sa pridá a kto nie, sa toho o partii vyčíta dosť aj bez jediného slova.

V menšom to zažijete na pohrebe, na skúške alebo na zaseknutej porade, kde stačí, aby jeden človek prskol, a je koniec. Smiech sa v takej chvíli nešíri preto, že by situácia bola smiešna, ale preto, že skupina potrebuje pustiť von napätie, a smiech je najrýchlejší ventil poruke.

Pravý smiech a ten druhý

Že sa dá smiech predstierať, vie každý. Zaujímavejšie je, prečo to ide len napoly. Francúzsky lekár Guillaume Duchenne v 19. storočí dráždil tvárové svaly elektródami a opísal, že za naozaj radostným výrazom stoja dve rôzne skupiny svalov: jedna dvíha kútiky, druhá sťahuje okolie očí. Prvá poslúchne vôľu, druhá sa na povel zapojí len ťažko. Paul Ekman na to o sto rokov neskôr nadviazal a pojem Duchennov úsmev zdomácnel.

Zdvorilostný smiech si pritom nezaslúži opovrhnutie ani úvodzovky. Je to plnohodnotný sociálny nástroj, ktorým dávate najavo, že ste na tej istej strane, a ľudia, čo ho nepoužívajú vôbec, pôsobia na okolie odťažito. Rozdiel medzi oboma je inde: jeden vzniká, druhý sa posiela.

Lúštiť to u druhých je šmykľavejšie, než sa zdá, a málokedy z toho niečo užitočné vypadne. Zaujímavejšia je otočka k sebe: kedy ste sa naposledy zasmiali len preto, aby rozhovor plynul ďalej? Taký smiech si človek takmer nikdy nevšimne, lebo nestojí žiadnu energiu, a presne v tom je jeho práca.

Ucho má na rozoznanie lepší odhad než oko. Podľa zvuku ľudia odlíšia hraný smiech od spontánneho prekvapivo často, hoci nie zakaždým, a najlepšie im to ide u ľudí, ktorých dobre poznajú. Zuzana pozná po telefóne, či sa Peter smeje kvôli nej, alebo preto, aby hovor niekam posunul.

Prečo sa nešteklíte sami

Skúste si teraz prejsť prstami po vlastnom boku tak, aby ste sa rozosmiali. Nepodarí sa to a mozog za to môže celkom konkrétne. Mozoček pri každom vlastnom pohybe vopred počíta, aký vnem spôsobí, a predpovedaný vnem tlmí, aby sa v záplave signálov z vlastného tela dalo rozoznať, čo prichádza zvonku. Vlastná ruka vás z princípu neprekvapí.

Šteklenie preto potrebuje druhého človeka, a ešte k tomu takého, ktorému veríte. Cudzia ruka alebo zlá nálada z neho počas sekundy urobí nepríjemnosť. Práve táto podmienka je vodidlo k tomu, odkiaľ sa smiech najskôr vzal.

Signál hry, ktorý je starší než reč

U šimpanzov a ďalších ľudoopov sa pri hrubšej hre, naháňačkách a predstieraných bitkách ozýva zvláštne dychčivé fučanie. Znie inak než ľudský smiech, objavuje sa však presne v rovnakých situáciách: keď sa dve zvieratá do seba pustia naoko. Ten zvuk nesie jedinú správu. Toto nie je útok, toto je hra.

Že ide o výbavu, a nie o naučený zvyk, prezrádzajú deti. Smiať sa začínajú niekedy okolo tretieho až štvrtého mesiaca, dávno pred prvým slovom, a smejú sa aj deti, ktoré sa narodili nepočujúce a nevidiace, takže odpozerať to od nikoho nemohli. Reč sa učíme roky. Smiech vieme skôr, než vieme čokoľvek povedať.

Smiech ako signál bezpečia vysvetľuje kopu drobností, ktoré inak nedávajú zmysel. Prečo vybuchneme, keď niekto zakopne a hneď sa zdvihne. Alebo prečo sa partia po zvládnutom prúsere rozosmeje viac než po vydarenom vtipe. Medzi ľuďmi, pri ktorých vám je nesvoje, sa naopak nesmeje takmer nikto, hoci vtipy padajú úplne rovnaké.

Zostáva otázka, ktorú tento text zatiaľ obchádzal. Ak väčšina smiechu nemieri na humor, čím sa od seba líšia ľudia, ktorí sa smejú inak? Odpoveď nehľadajte v tom, čo je komu na smiech, ale v tom, na čo humor používa. Niekto ním ľudí spája, iný si ním drží odstup od vlastných trápení, ďalší rád pichne a štvrtý si robí terč sám zo seba. Toto rozloženie na štyri polohy opísal v roku 2003 tím psychológa Roda Martina a rozpísané ho nájdete v prehľade štýlov humoru.

Žiadna z tých polôh nie je lepšia ani horšia. Sú to zvyky, nie rozsudky, a menia sa podľa toho, s kým sedíte pri stole. Ktorú z nich váš smiech spúšťa najčastejšie, naznačí krátky test štýlov humoru; berte ho ako štartovací bod pre vlastné pozorovanie, nie ako nálepku.

A ešte jedna vec na doma. Zajtra si celý deň všímajte, po čom sa naozaj zasmejete, a zapisujte si to jedným dvoma slovami do telefónu. Večer zoznam prejdite a spočítajte, koľkokrát tam stojí vtip. Väčšina ľudí sa pri tom čísle zarazí a prečíta si znovu, čo si vlastne za deň poznamenala.