Humor pri zoznamovaní: prečo na ňom tak záleží

„Hľadám niekoho, s kým sa zasmejem." Otvorte dvadsať profilov na ktorejkoľvek zoznamke a túto vetu alebo jej obmenu nájdete skoro v každom druhom. Zmysel pre humor sa v prieskumoch partnerských preferencií roky drží v hornej časti rebríčka, pokojne nad vzdelaním, výškou aj spoločnými záľubami.

Problém je v tom, že tá veta nehovorí takmer nič. Dvaja ľudia si ju môžu napísať do profilu, stretnúť sa v utorok na káve a po hodine zistiť, že jeden čakal niekoho, kto bude rozprávať historky, a druhý niekoho, kto sa jeho historkám bude smiať. Volá sa to rovnako a je to úplne iná objednávka.

Dve rôzne veci pod jedným slovom

Kanadskí psychológovia Eric Bressler a Sigal Balshine v roku 2006 urobili vec, ktorá znie banálne a napriek tomu premenila výsledky: humor pri výbere partnera rozdelili na tvorbu a na ocenenie. Teda na schopnosť prísť s niečím vtipným a na ochotu smiať sa tomu druhému. Keď sa obe zložky merali zvlášť, ukázalo sa, že ľudia po nich nesiahajú rovnako.

Rozdiel sa v ich dátach čiastočne kryl s pohlavím. Ženy si viac všímali toho, kto humor tvorí, muži skôr oceňovali náprotivok, ktorý sa smeje tomu ich. Priemer z výskumu však nie je návod na konkrétny večer a rozptyl vnútri oboch skupín je obrovský, takže to berte ako orientačný obrys, nie ako pravidlo.

Praktický dopad je nepríjemnejší, než sa zdá. Keď si po rande obaja odškrtnete, že ten druhý „má zmysel pre humor", môže to znamenať zhodu. Alebo aj to, že jeden celý večer hral a druhý celý večer tlieskal, pričom ani jednému z nich tá úloha nemusí sadnúť natrvalo.

Prečo vtipnosť vôbec tak ťahá, napovedá iná línia výskumu. Gil Greengross a Geoffrey Miller v roku 2011 zadali zhruba štyrom stovkám študentov úlohu vymyslieť vtipné odpovede a porovnali ich s testami schopností. Kto dokázal tvoriť vtipné odpovede, skóroval vyššie vo všeobecnej a hlavne verbálnej inteligencii. Vtip je z tohto pohľadu drahý signál: urobiť ho pod tlakom, v reálnom čase a k veci, sa nedá naučiť naspamäť.

Na prvom rande nerozhodujú vtipy

Robert Provine strávil roky tým, že s tímom počúval, kde a prečo sa ľudia naozaj smejú. V knihe Laughter z roku 2000 opísal dve veci, ktoré predstavu o smiechu ako o odmene za vtip pekne nabúrajú. Po prvé: smiech je asi tridsaťkrát pravdepodobnejší v spoločnosti než osamote. Po druhé: drvivá väčšina smiechu neprichádza po vtipoch, ale po celkom obyčajných vetách typu „a kde si to nechal?".

Smiech je teda hlavne sociálny signál, nie známka za výkon. Na stretnutí nehodnotíte, aký dobrý komik pred vami sedí. Zisťujete, či sa trafíte do rovnakého rytmu.

Laura Kurtz a Sara Algoe v roku 2015 sledovali páry pri bežnom rozhovore a merali, koľko času strávia spoločným smiechom. Tie dvojice, ktoré sa spolu smiali viac, hlásili kvalitnejší vzťah. Čo je tu príčina a čo následok, z toho nevyčítate, ale ako ukazovateľ naladenia to funguje dobre, a to už na prvom stretnutí.

Spomeniete si na posledné rande, z ktorého ste odchádzali s dobrým pocitom? Skúste si teraz vybaviť, čomu konkrétne ste sa smiali. Väčšine ľudí naskočí atmosféra, nie hláška, a presne v tom je celý rozdiel medzi naladením a výkonom.

Z toho plynie aj nepríjemná správa pre každého, kto sa pred rande pripravuje. Prichystaná historka sa spozná; má inú stavbu, iné tempo a hlavne nereaguje na to, čo bolo povedané pred ňou. Vtip, ktorý vznikne zo situácie pri stole, je slabší ako vtip a silnejší ako signál, lebo dokazuje, že ten človek počúval.

Pri zoznamkách sa navyše väčšina prvého dojmu odohrá v písanej konverzácii a tam humor prichádza o polovicu nástrojov. Chýba tón, tempo aj tvár, takže suchá poznámka vyzerá na displeji ako urážka a nadsádzka ako lož. Ľudia to intuitívne riešia emotikonom alebo skratkou „:D", čo je vlastne náhradný návod na použitie, ako vetu čítať. Kto ho vynechá a spolieha sa, že to azda dôjde, prichádza o stretnutia ešte pred ich dohodnutím.

Štýl prezradí viac než jednotlivá hláška

Výskum Roda Martina z roku 2003 rozdelil humor podľa dvoch nezávislých osí: či je láskavý, alebo ostrý, a či mieri von na druhých, alebo dovnútra na vás. Vznikli z toho štyri štýly, ktoré sa u jedného človeka ľubovoľne kombinujú a ktoré podrobne rozoberá prehľad štyroch štýlov humoru. Na zoznamovacom rande sa každý z nich správa inak, lebo chýba to hlavné, čo humor medzi blízkymi nesie: spoločná história.

Ostrý humor na prvom rande nie je červená vlajka, ako sa rado tvrdí. Je to najhoršie čitateľný štýl, lebo popichovanie medzi blízkymi funguje ako prejav dôvery a tá sa za deväťdesiat minút nestihne vyrobiť. Rozdiel medzi „doberám si ťa, lebo mi si sympatická" a „skúšam, koľko znesieš" spozná náprotivok hlavne podľa toho, kam ostrie mieri: či na absurditu situácie, na neprítomné tretie strany, alebo stále na jedného konkrétneho človeka pri stole.

Sebazhadzovanie má opačný problém. Odzbrojí okamžite a na prvých stretnutiach patrí k najúčinnejším spôsobom, ako zraziť napätie. Poctivá poznámka k nemu ale patrí: práve sebazhadzujúci štýl v Martinových dátach súvisí s horšou osobnou pohodou, a to u ľudí, ktorým sa z neho stane východisková poloha, nie u každého, kto si raz rypne do seba. Diagnostikovať sa to na rande nedá a nie je to ani vaša práca. Za pozornosť stojí skôr to, či človek vie aj iné registre, alebo či je terčom celý večer len on sám.

Žiadny z tých štýlov nie je rozsudok nad povahou. Sú to zabehané zvyky, ktoré sa u niekoho vytvorili v partii na strednej a odvtedy sa nezmenili, u iného v rodine, kde sa o vážnych veciach hovorilo iba v nadsádzke. Čítať sa dajú ako informácia o kontexte, z ktorého ten človek prišiel, nie ako známka.

Keď sa dva registre minú

Marek glosuje sucho a s kamennou tvárou. Lucia berie veci doslova a je na to zvyknutá, lebo doma sa irónia veľmi nepestovala. Na druhom rande im v podniku hodinu nenosili jedlo a Marek poznamenal, že presne kvôli tomuto si dnes nedal obed. Lucia sa začala ospravedlňovať, že to mal povedať skôr a že mohli ísť inam.

Tri sekundy ticha, v ktorých obaja vedeli, že sa niečo pokazilo, a ani jeden netušil čo. Marek si odniesol, že mu nerozumie. Lucia si odniesla, že si z nej robí žarty a ona nevie prečo. Pritom to nebol stret pováh, iba chýbajúci kód.

Irónia totiž stojí na dohode, že sa obsah vety nemyslí vážne, a tá dohoda sa musí nejako signalizovať. Medzi ľuďmi, ktorí sa poznajú roky, ju nesie tón, mikroúsmev alebo jednoducho skúsenosť. U cudzieho človeka nie je z čoho ju prečítať, takže ironik s kamennou tvárou vysiela do prázdna a čuduje sa, prečo to nesadá.

Stretnúť sa môžu aj ľudia s opačným problémom, keď sú obaja na rovnakej vlne až príliš. Dvaja ostrí glosátori si prvé tri stretnutia užijú ako prestrelku a až o pol roka zistia, že si spolu nikdy nič vážne nepovedali, lebo každý pokus niekto z nich zhodil pointou. Zladený register je výhoda pri zoznamovaní, nie záruka do ďalších rokov.

Riešenie býva nudnejšie, než sa čaká: signál sa dá zosilniť a druhá strana sa ho dá naučiť čítať. Marek môže prvý mesiac po suchej poznámke pridať pol sekundy očného kontaktu navyše, Lucia sa môže naučiť, že u neho má pred doslovným výkladom počkať jeden nádych. Či toto prenastavenie stojí za to a ako dlho vydrží, rozoberá text o tom, ako funguje humor vo vzťahu po prvých mesiacoch. Rozdielne štýly bývajú v dlhodobých pároch skôr pravidlom než výnimkou.

Register sa rozšíriť dá, vtipnosť cez noc nie

Poctivá odpoveď na otázku „dá sa s tým niečo robiť" má dve časti a iba jedna sa vám bude páčiť. Vtipnosť ako schopnosť tvoriť pointy pod tlakom je z veľkej časti postavená na veciach, ktoré sa za mesiac nezmenia, teda na tempe myslenia a na slovnej zásobe. Vydrieť sa to dá, lenže v ráde rokov, nie do soboty.

Druhá časť je použiteľnejšia. Register, teda okruh polôh, do ktorých viete siahnuť, sa rozšíriť dá, a to pomerne rýchlo. Kto vie iba rýpať, sa môže naučiť rozprávať. Kto sa vie iba zhadzovať, si môže vyskúšať, aké to je pustiť do rozhovoru vlastné nadšenie bez ospravedlnenia na konci. Konkrétne cvičenia a mýty okolo toho preberá článok o tom, ako byť vtipný, keď vám to nejde samo.

Najviac pritom pomôže úplne iná zručnosť než vymýšľanie hlášok: všímať si, čomu sa druhý smeje. Register náprotivku spoznáte do dvadsiatich minút a je to lacnejšia informácia než čokoľvek, čo o sebe sám povie. Kde na tých dvoch osiach stojíte vy a čo si so sebou nosíte na prvé stretnutia, napovie krátky test štýlov humoru.

Na najbližšom rande si skúste všimnúť jednu vec: kto sa zasmeje prvý a či sa ten druhý pridá, alebo počká. Tá drobnosť o rozdelení úloh často povie viac než celá hodina rozhovoru. A keď sa ten večer nezasmejete ani raz, nemusí to znamenať, že jeden z vás nie je vtipný. Dosť často to znamená len toľko, že ste každý čakali na inú úlohu.