„Nájdi svoju vášeň a už nikdy nebudeš musieť pracovať." Tento citát (nesprávne pripisovaný Konfuciovi) znie krásne. Na motivačných plagátoch, na LinkedIne, v prejavoch na maturitnom večierku. Problém je jediný: ako kariérna rada je to nezmysel. A nie je to jediný mýtus, podľa ktorého milióny ľudí robia životné rozhodnutia.
Mýtus č. 1: „Nájdi svoju vášeň"
Psychologička Carol Dweck zo Stanfordu spolu s kolegami (O'Keefe, Dweck & Walton, 2018) publikovala štúdiu, ktorá ukázala, že viera v „nachádzanie" vášne vedie k paradoxnému efektu: ľudia, ktorí veria, že vášeň sa nachádza, ju ľahšie opúšťajú, akonáhle narazia na prvú prekážku. Logika? „Keby to bola moja vášeň, nešlo by to tak ťažko."
Realita funguje inak. Vášeň sa väčšinou nedostaví ako blesk z jasného neba. Rastie postupne, ako sa v niečom zlepšujete, získavate kompetencie a nachádzate zmysel. Cal Newport to vo svojej knihe So Good They Can't Ignore You (2012) nazval „hypotézou remeselníka": najprv sa staňte v niečom naozaj dobrí a vášeň príde ako vedľajší produkt majstrovstva.
To neznamená, že na záujmoch nezáleží. Záleží. Ale čakať na magický „aha moment", keď zistíte, čo máte robiť celý život, je ako čakať na spriaznená dušu na autobusovej zastávke. Môže sa to stať. Ale efektívnejšie je aktívne hľadať.
Mýtus č. 2: „Musíš sa rozhodnúť do osemnástich"
Na Slovensku si pätnásťroční študenti vyberajú strednú školu a osemnásťroční vysokoškolský odbor. Mnohí rodičia aj učitelia to prezentujú ako definitívne rozhodnutie. „Vyber si dobre, bude ťa to živiť celý život."
Lenže dáta hovoria niečo iné. Podľa štatistík pracuje v odbore, ktorý vyštudovalo, len asi 40 % absolventov vysokých škôl. Šesťdesiat percent robí niečo iné. A to nemusí byť zle. Môže to znamenať, že v osemnástich jednoducho neviete dosť o sebe ani o svete práce, aby ste urobili „správne" rozhodnutie.
Vývinová psychológia to potvrdzuje. Prefrontálny kortex, časť mozgu zodpovedná za plánovanie, hodnotenie rizík a komplexné rozhodovanie, dozrieva až okolo 25 rokov (Johnson et al., 2009). Žiadame teda od tínedžerov, aby urobili jedno z najdôležitejších životných rozhodnutí mozgom, ktorý ešte nie je kompletne vyvinutý.
Čo namiesto tlaku na definitívnu voľbu? Experimentovanie. Vyskúšajte rôzne odbory, brigády, stáže, dobrovoľníctvo. Zbierajte skúsenosti, nie záväzky. A ak ste dospelý, ktorý ľutuje svoje rozhodnutie z osemnástich – rekvalifikácia v 30, 40 aj 50 rokoch je bežnejšia, než si myslíte.
Mýtus č. 3: „Viac peňazí = viac šťastia"
Tento mýtus je záludný, pretože je čiastočne pravdivý. Výskum laureáta Nobelovej ceny Daniela Kahnemana a Angusa Deatona (2010) ukázal, že príjem skutočne zvyšuje životnú spokojnosť, ale len do určitého bodu. V americkom kontexte to bolo zhruba 75 000 dolárov ročne (v prepočte na slovenské pomery a aktuálnu kúpnu silu zhruba 2 500 – 3 000 eur mesačne). Nad touto hranicou sa každé ďalšie euro na pocite šťastia prejavuje výrazne menej.
V roku 2023 Matthew Killingsworth z Pennsylvánskej univerzity toto zistenie čiastočne revidoval. Jeho štúdia ukázala, že pre väčšinu ľudí šťastie s príjmom stúpa aj nad Kahnemanovu hranicu, ale výrazne pomalšie. A pre najmenej spokojných 20 % populácie platilo pôvodné zistenie: po dosiahnutí určitej úrovne príjmu sa šťastie zastavilo.
Čo z toho vyplýva? Peniaze riešia problémy, ktoré spôsobuje nedostatok peňazí. Ale neriešia problémy, ktoré spôsobuje zle zvolená kariéra. Ak zarábate 3 000 eur mesačne v práci, ktorá vás nenapĺňa, a závidíte kolegovi, ktorý zarába 1 500 eur a svoju prácu miluje, problém nie sú peniaze.
Mýtus č. 4: „Jedna kariéra na celý život"
Vaši starí rodičia možno celý život pracovali na jednom mieste. Nastúpili po škole a odchádzali do dôchodku. Ten model fungoval vo svete, kde sa odvetvia menili pomaly a lojalita sa odmeňovala.
Ten svet už neexistuje. Bureau of Labor Statistics v USA uvádza, že priemerný človek za život vystrieda 12 zamestnaní. A to počíta len zmeny zamestnávateľa, nie zmeny kariéry. Podľa McKinsey Global Institute (2017) môže automatizácia do roku 2030 zmeniť charakter práce u 375 miliónov ľudí celosvetovo.
V slovenskom kontexte: profesie social media manažéra, UX dizajnéra alebo dátového analytika pred 15 rokmi prakticky neexistovali. A niektoré profesie, ktoré dnes považujeme za bežné, za ďalších 15 rokov možno nebudú potrebné v súčasnej podobe.
Namiesto jednej kariéry na celý život je realistickejšie uvažovať v „kariérnych kapitolách". Každá trvá niekoľko rokov, nadväzuje na predchádzajúce skúsenosti a pridáva nové kompetencie. Červená niť medzi nimi nemusí byť odbor, ale vaše hodnoty, silné stránky alebo spôsob práce.
Mýtus č. 5: „Prestížna práca = dobrá práca"
Rodičia chcú, aby ich deti boli doktormi, právnikmi alebo inžiniermi. Prečo? Pretože to znie dobre na rodinnej oslave. Ale prestíž profesie má veľmi málo spoločného s tým, či v nej budete šťastní.
Príklad: Jakub vyštudoval právo, pretože to rodina očakávala. Päť rokov štúdií, dva roky koncipientstva, advokátske skúšky. V deň, keď dostal pečiatku na advokátsky preukaz, si uvedomil, že ho právo nebaví. Baví ho učiť. Dnes je učiteľom na gymnáziu, zarába tretinu toho, čo by zarábal ako advokát, a prvýkrát v živote sa teší do práce.
Výskum Amy Wrzesniewski z Yale (2003) ukázal, že ľudia vnímajú svoju prácu jedným z troch spôsobov: ako zamestnanie (prostriedok k zárobku), kariéru (cesta k postupu) alebo povolanie (zmysluplná činnosť sama osebe). A toto vnímanie nesúvisí s tým, aká prestížna práca je. Upratovači v nemocnici, ktorí svoju prácu vnímali ako povolanie, boli spokojnejší než niektorí lekári, ktorí ju vnímali len ako kariéru.
Mýtus č. 6: „Poznám sa dosť dobre na to, aby som vedel/a, čo ma baví"
Tento mýtus je najzáludnejší zo všetkých, pretože vyzerá ako zdravý sedliacky rozum. Samozrejme, že sa poznáte. Žijete so sebou celý život.
Ale sebapoznanie je prekvapivo nespoľahlivé. Psychológ Timothy Wilson z Virgínie vo svojej knihe Strangers to Ourselves (2002) zhrnul desiatky štúdií ukazujúcich, že ľudia systematicky zle odhadujú, čo ich urobí šťastnými, aké sú ich skutočné motivácie a ako budú reagovať na rôzne situácie.
Koľkokrát ste si boli istí, že vás niečo bude baviť, a potom ste zistili opak? Alebo naopak: začali ste niečo robiť „dočasne" a ukázalo sa to ako najlepšie rozhodnutie v živote?
Preto existujú osobnostné testy a kariérna diagnostika. Nie preto, aby za vás rozhodli, ale preto, aby vám ukázali aspekty vašej osobnosti, ktoré si sami neuvedomujete. RIASEC test napríklad meria šesť kariérnych typov – praktický, skúmavý, umelecký, sociálny, podnikavý a konvenčný – a ich kombinácie naznačia, v akom pracovnom prostredí by ste mohli prosperovať.
Čo funguje namiesto mýtov
Keď zahodíte mýty, čo vám zostane? Niekoľko princípov, ktoré sú menej líbivé na plagáty, ale oveľa užitočnejšie v praxi.
Skúšajte a vyhodnocujte
Namiesto hľadania „tej pravej" kariéry skúšajte rôzne veci a sledujte, čo vám dáva energiu a čo ju berie. Veďte si zápisky o tom, kedy sa v práci cítite „vo flow" a kedy sa pozeráte na hodiny. Vzorce sa ukážu rýchlo.
Rozvíjajte prenositeľné zručnosti
Niektoré zručnosti sú cenné v akejkoľvek profesii: schopnosť jasne komunikovať, kriticky myslieť, riešiť problémy, spolupracovať. Investícia do nich sa vám vráti, aj keď zmeníte odbor. Možno najmä vtedy.
Oddeľte identitu od profesie
„Som programátor" je iné tvrdenie než „pracujem ako programátor". Keď svoju identitu naviažete príliš tesne na profesiu, každá zmena sa cíti ako strata seba samého. Keď ju od profesie oddelíte, zmena kariéry je logistický problém, nie existenciálna kríza.
Hľadajte „dosť dobrú" prácu, nie „dokonalú"
Psychológ Barry Schwartz vo svojej knihe Paradox voľby (2004) popísal fenomén „maximizátorov" – ľudí, ktorí vždy hľadajú najlepšiu možnú voľbu. Títo ľudia sú podľa výskumu menej spokojní než „satisficeri", ktorí hľadajú voľbu dostatočne dobrú. Platí to aj pre kariéru.
Dokonalá práca neexistuje. Práca, ktorá vám vyhovuje v 80 % aspektov, je výborná. A ak v nej môžete rásť, zvyšných 20 % sa môže časom zlepšiť.
Jeden posledný mýtus
„Na zmenu je neskoro." Nie je. Štúdia Ibarra (2003) dokumentuje desiatky úspešných kariérnych zmien u ľudí v 40, 50 aj 60 rokoch. Väčšina z nich neľutuje, že zmenu urobili. Ľutujú len to, že ju neurobili skôr. A väčšina z nich hovorí to isté: „Prial/a by som si, aby mi niekto v osemnástich povedal, že nemám hľadať jednu odpoveď na celý život, ale postupne objavovať, kto som a čo mi dáva zmysel."