Humor u detí: ako sa vyvíja od kukuča po iróniu

Matej má tri roky a má svoj vtip. Postaví sa doprostred obývačky, oznámi, že banán je topánka, a od smiechu si sadne na zem. Lucia sa prvýkrát zasmeje s ním, pri desiatom opakovaní už len prikývne a pri dvadsiatom si v duchu ráta, kedy to prejde.

Matej pritom robí niečo dosť náročné. Aby mohol pravidlo porušiť, musí ho najprv poznať: vie, čo je banán, vie, čo je topánka, a schválne to zmieša dokopy, aby videl, čo sa stane. Prvé detské vtipy nie sú prejavom zmyslu pre humor. Sú skúškou toho, kde končia veci, ktoré dávajú zmysel.

Od kukuča k irónii to trvá zhruba desať rokov

Americký psychológ Paul McGhee opísal vývin detského humoru ako sled etáp, v ktorých sa nemení množstvo smiechu, ale jeho spúšťač. Najmenšie deti sa smejú pohybu a prekvapeniu, predškoláci nezmyslom, školáci dvojznačnosti slov a až dospievajúci tomu, čo človek povie bez toho, aby to myslel vážne. Vekové čísla pri jednotlivých etapách sú orientačné a deti ich preskakujú oboma smermi, poradie však býva nečakane stále.

Kukuč, teda hra na schovávačku za dlaňami, je prvá humorná situácia v živote väčšiny ľudí. Funguje na kombinácii napätia a bezpečia: dieťa netuší presne, kedy sa tvár objaví, tuší však, že sa objaví. Keď sa to potvrdí, napätie spadne a von vyjde smiech. Stačí sa však schovať o pár sekúnd dlhšie a zábava sa preklopí do plaču. Hranica medzi vtipom a zľaknutím je tenká už v roku a pol.

Zaujímavá je etapa, v ktorej dieťa zvládne formu vtipu skôr ako jeho obsah. Päťročný oznámi, že vám povie vtip, nasadí správny tón, spraví pauzu na správnom mieste a pointa znie: a potom spadol do polievky. Potom sa sám rozosmeje a čaká. Nič si nepletie. Nacvičuje si choreografiu rozprávania, lebo tá sa v detskej skupine zíde oveľa skôr ako schopnosť postaviť dvojzmysel.

Najpraktickejší dôsledok má koniec toho radu. Irónia prichádza ako posledná, dozrieva celý školský vek a u niekoho ešte v puberte. Veta „to si teda vymyslel skvele" povedaná nad rozliatym džúsom preto päťročnému nedôjde ako nadsádzka. Počuje buď pochvalu, ktorej nerozumie, alebo tón, ktorý ho zraní. Rodičovský sarkazmus nie je pri malých deťoch drsný. Je len nezrozumiteľný a dieťa si z neho vezme tú horšiu polovicu.

Prečo jeden vtip päťdesiatkrát

Keď Matej s banánom príde po päťdesiaty raz, nie je to provokácia ani skúška trpezlivosti. Opakovanie je pre malé dieťa spôsob učenia. Každé zopakovanie je vlastne otázka: platí to stále a bude reakcia rovnaká ako minule? Predvídateľnosť, ktorá dospelého unudí, je pre trojročného zdrojom istoty, lebo práve overuje, že svet funguje spoľahlivo.

Druhá polovica odpovede je sociálna. Robert Provine v knihe Laughter (2000) zhrnul pozorovania bežných rozhovorov a vyšlo mu, že smiech je asi tridsaťkrát pravdepodobnejší v spoločnosti než osamote a že väčšina smiechu v rozhovore nenasleduje po vtipe, ale po úplne obyčajnej vete. Smejeme sa hlavne preto, že pri tom niekto je. Matej teda netestuje vtip. Testuje spojenie s vami.

Spomeniete si, kedy ste sa naposledy nahlas zasmiali sami v prázdnej miestnosti? Väčšine ľudí to chvíľu trvá a je to presne ten mechanizmus, ktorý u detí beží naplno.

Pre rodičov z toho plynie úľava. Nemusíte sa smiať zakaždým a predstieraný smiech dieťa aj tak spozná, pretože tón číta skôr ako slová. Funguje iná vec: vtip posunúť. Keď Lucia na banán a topánku odpovie, že to nie je nič oproti tomu, keď si ona nasadila rožok, dostane Matej novú variáciu a jeho hra sa pohne o krok ďalej namiesto dvadsiateho kola na tom istom mieste.

Záchodový humor a prečo zákaz nezaberá

Niekedy medzi tretím a šiestym rokom príde etapa, ktorá rodičov spoľahlivo nahnevá. Dieťa objaví slová ako cikať, zadok a záchod a zistí, že fungujú ako spínač. Povie ich pri obede a stane sa niečo veľké. Niekto sa zasmeje, niekto iný zvýši hlas. V každom prípade miestnosť zareaguje.

Podstatné je, že dieťa netuší, prečo sú tie slová tabu. Obsah ho nezaujíma, zaujíma ho sila. A keďže silná reakcia je odmena, tvrdý zákaz tento druh humoru väčšinou posilní, nie utlmí. Zákaz totiž potvrdzuje, že to slovo má naozaj moc, kvôli ktorej stálo za to vysloviť ho.

Lepšie zaberá pravidlo miesta a času. Pri stole a u starej mamy nie, na ihrisku s kamarátmi pokojne. Dieťa tak nepočuje, že je jeho vtip zlý, ale že rôzne miesta majú rôzne pravidlá, čo je mimochodom presne tá zručnosť, ktorú bude potrebovať celý život. Pomáha k tomu nulová reakcia vo chvíli, keď vás chce dieťa vytočiť: bez paliva motív vyhasne sám. A rovnako ako predchádzajúce etapy aj táto prejde, obvykle niekedy na začiatku školskej dochádzky.

Škádlenie medzi súrodencami: kedy nechať tak

Dacher Keltner so svojimi spolupracovníkmi opísal v roku 2001 škádlenie ako sociálnu hru s pravidlami. Medzi ľuďmi, ktorí si veria, vzťah utužuje, pretože hovorí „môžem si k tebe dovoliť toto a stále je to v pohode". Bez dôvery tá istá veta zraňuje. Súrodenci sú prvým laboratóriom, kde sa tento rozdiel trénuje, a trénuje sa presne tým, že sa občas prestrelí.

Väčšina domáceho škádlenia preto zásah nepotrebuje. Spoznáte to podľa niekoľkých vecí naraz:

• role sa striedajú, terčom je raz jeden a o chvíľu druhý
• smejú sa obaja, nie len ten, kto vtipkuje
• keď jeden povie dosť, druhý prestane a nepokračuje „ešte naposledy"
• téma sa mení, nie je to stále dokola to isté

Zasiahnuť sa oplatí, keď niektorý z tých znakov chýba. Najsilnejší varovný signál je pevný terč: jeden súrodenec je terčom vždy a téma sa opakuje, obvykle to najcitlivejšie, čo o sebe deti vedia. Váha, okuliare, známky, strach z tmy. Druhý signál je smiech len na jednej strane, pretože ten druhý sa buď netvári nijako, alebo sa smeje s niekoľkosekundovým oneskorením. Kde presne vedie hranica medzi zábavou a zhadzovaním, rozoberá podrobnejšie text o tom, či ide o škádlenie, alebo zosmiešňovanie.

Pri zásahu pomáha jedna zmena formulácie. Namiesto „nebuď zlý" skúste pomenovať účinok: „vidíš, že sa už nesmeje." Prvá veta súdi dieťa, druhá ho učí čítať druhého človeka, čo je presne tá zručnosť, kvôli ktorej sa škádlenie vôbec oplatí nechať existovať. A stojí za to zaviesť v rodine slovo, po ktorom sa vždy prestane, bez vyjednávania a bez posmechu za to, že ho niekto použil.

Doma sa učí, na čí účet sa smejeme

Rod Martin a jeho kolegovia opísali v roku 2003 model štyroch štýlov humoru podľa dvoch osí: či je tón láskavý, alebo ostrý, a či humor mieri na druhých, alebo na seba. Vznikajú z toho štýly stmeľujúci, sebaposilňujúci, ostrý a sebazhadzujúci, a keďže sú obe osi nezávislé, nikto nie je len jedným z nich. Podrobne ich rozoberá prehľad štyroch štýlov humoru.

Deti si z domu neodnesú vtipy. Odnesú si nastavenie týchto osí. Keď sa v rodine smiech používa hlavne na to, aby bolo ľuďom spolu dobre, dieťa to berie ako východiskový stav. Keď sa doma najčastejšie smeje susedom, kolegom alebo tomu, kto práve urobil chybu, učí sa, že vtip je spôsob, ako si niekoho zrovnať.

Najmenej nápadná je sebazhadzujúca zložka. Rodič, ktorý o sebe pravidelne hovorí ako o nemotorovi s deravou hlavou, to myslí ako skromnosť a odľahčenie. Dieťa z toho však číta návod, ako sa hovorí o sebe. Výskum štýlov humoru poctivo hovorí, že láskavé polohy súvisia s lepšou pohodou a sebazhadzujúca s horšou, ide však o súvislosť, nie o príčinu, a jednu sebaironickú poznámku pri večeri nemá zmysel preceňovať. Rozdiel robí, či je to korenie, alebo hlavný chod.

Žiadny zo štyroch štýlov pritom nie je chyba, ktorú by bolo treba u seba odstrániť. Ostrá poznámka má v rodine miesto rovnako ako láskavé odľahčenie, len je dobré vedieť, ktorú polohu má dieťa od vás napočúvanú najviac. Štýl humoru je zvyk, nie rozsudok nad povahou, a so zvykom sa dá pracovať.

Triedny šašo má výhody aj účet

Skôr či neskôr príde zo školy správa, že vaše dieťa zabáva triedu. Tá rola nie je ani chyba, ani výhra. Je to funkčná sociálna stratégia a má merateľné výnosy: dieťa, ktoré rozosmeje triedu, získa postavenie bez toho, aby muselo byť najlepšie v matematike alebo najrýchlejšie na ihrisku. Navyše sa pri tom učí čítať náladu skupiny, lebo bez toho by mu vtipy nevychádzali.

Účet príde z dvoch strán. Prvá je lepkavosť roly: len čo od vás všetci čakajú hlášku, vážna veta sa hovorí horšie a smútok sa do tej roly takmer nezmestí. Druhá strana je škola, ktorá vidí rušenie, nie zručnosť, a dieťa tak pravidelne počuje, že to najlepšie, čo vie, je problém.

Občas je za tým ešte niečo tretie. Keď sa dieťa najčastejšie trafí samo do seba, môže to byť spôsob, ako predbehnúť posmech ostatných: kto si terč určí sám, nenechá ho určovať iným. To stojí za pozornosť, ale nie za kázeň. Rolu nemá zmysel rušiť, dáva zmysel pridať druhé miesto, kde má dieťa postavenie z niečoho iného, napríklad z krúžku alebo partie mimo triedy.

A keďže model, ktorý dieťa odkukáva, sedí pri tom istom stole, dáva zmysel pozrieť sa najprv na seba. Orientáciu v tom, ktorá zo štyroch polôh u vás doma prevažuje, dá krátky test štýlov humoru, ktorý sa pýta na bežné situácie a zaberie pár minút.

Až Matej nabudúce oznámi, že banán je topánka, stojí za to všimnúť si jednu drobnosť. Nepozerá sa pritom na banán. Pozerá sa na Luciu.