Humor ako obranný mechanizmus: kedy pomáha

Pavlovi zomrel otec v utorok. Vo štvrtok stál v obradnej sieni, preberal kondolencie a jednej tete medzi rečou povedal, že otcovi sa konečne podarilo dostať celú rodinu do jednej miestnosti, len na to musel umrieť. Teta sa zasmiala skôr, než sa stihla zaraziť.

Zasmiali sa obaja. Nikto Pavla nepovažoval za bezcitného a väčšine ľudí v sále sa v tej chvíli viditeľne uľavilo. Cestou domov v aute potom nepovedal ani slovo.

Tento rozpor psychológia pozná a má na neho pojem. Humor patrí medzi obranné mechanizmy a v jednom konkrétnom rebríčku stojí úplne hore, v spoločnosti, ktorú by ste tam nečakali.

Obrany, ktoré si nevyberáte

Pojem obranný mechanizmus pochádza od Sigmunda Freuda a súpis jednotlivých obrán po ňom dorobila jeho dcéra Anna. Myšlienka je jednoduchá: keď sa psychika dostane pod tlak, ktorý by naplno neuniesla, sama od seba sa zapne vec, ktorá ten tlak zníži. Nedeje sa to na povel a väčšinou si toho ani nevšimnete, pretože obrana prebehne skôr než akékoľvek rozhodnutie.

Popretie tvrdí, že sa nič nedeje. Racionalizácia vyrobí rozumné vysvetlenie pre vec, ktorú ste urobili z úplne iného dôvodu. A keď vlastný hnev nejde uniesť, ocitne sa prekvapivo ľahko u toho druhého. Nič z toho nie je chyba charakteru. Sú to spôsoby, ako sa preniesť cez chvíľu, na ktorú práve nemáte silu.

Americký psychiater George Vaillant strávil desaťročia pri dlhodobých štúdiách, v ktorých sa tí istí ľudia sledovali od mladosti až do staroby, a všimol si, že obrany nie sú rovnocenné. Niektoré krátkodobo uľavia a dlhodobo škodia, lebo človeka vzdialia od reality aj od ľudí okolo. Iné robia opak. Tie druhé pomenoval ako zrelé obrany a zaradil medzi ne altruizmus, sublimáciu a práve humor.

Je na tom niečo nečakané. Zrelé obrany nemajú spoločné to, že by boli príjemnejšie alebo krajšie. Majú spoločné, že realitu nechávajú stáť tam, kde je. Popretie na svoju funkciu potrebuje, aby ste nevideli. Humor potrebuje pravý opak: musíte tú vec vidieť úplne presne, inak nie je o čom vtipkovať.

Vaillantove štúdie ukázali ešte jednu vec. Obrany sa počas života menia. Človek, ktorý v dvadsiatich reagoval na malér tým, že vinu odviezol niekam von, môže v štyridsiatich siahnuť po sebairónii bez toho, aby sa tomu kedykoľvek vedome učil. Repertoár obrán sa teda s vekom posúva a humor v ňom býva prírastok, nie výbava od začiatku.

Odstup bez popretia

Vtip vždy pracuje s rozdielom medzi tým, čo sa čaká, a tým, čo príde. V kríze ten rozdiel vyrobí tak, že vec na sekundu zmenší alebo ju postaví vedľa niečoho smiešne malého. Fakty zostanú. Zmení sa mierka, v ktorej ich práve držíte.

Preto sa o humore v ťažkej chvíli oplatí uvažovať ako o krátkej pauze, nie ako o riešení. Diagnóza po vtipe nezmizne a výpoveď platí ďalej. Získate ale pár sekúnd, v ktorých vás tá vec nedrží celého, a z tých pár sekúnd sa dá vyjsť von a urobiť ďalší krok.

Podstatná je veta, ktorú si pri tom človek vlastne hovorí: vidím, čo sa deje, a napriek tomu to unesiem. Popretie by povedalo, že sa nedeje nič. Rezignácia by povedala, že to neunesiem. Humor drží oboje naraz, a preto býva pre okolie taký nepohodlný. Nikto si nie je istý, či sa s vami smie smiať.

Málo sa hovorí o tom, že táto obrana pracuje aj smerom von. Vtip pri nemocničnej posteli alebo na pohrebe je správa pre ostatných: môžete zostať, nemusíte predo mnou chodiť po špičkách. Ľudia okolo ťažkých vecí totiž najčastejšie utekajú nie z necitlivosti, ale zo strachu, že povedia niečo zle. Humor im ten strach zloží a udrží ich nablízku, čo je presne to, čo človek v kríze potrebuje najviac.

Humor je však len jeden z nástrojov, ktoré máte v záťaži poruke, a neznesie, aby na ňom stálo všetko. Čo s ťarchou robí pravidelný pohyb, spánok alebo prosté pomenovanie toho, čo sa deje, rozoberá samostatný text o tom, ako zvládať stres.

Šibeničný humor ľudí, ktorí vidia najhoršie veci

Kto niekedy počúval, ako sa spolu rozprávajú záchranári na konci nočnej, vie, že profesijný humor býva pre cudzie uši ťažko stráviteľný. Sanitka, hasiči, pohrebná služba, chirurgia, kriminálka. Všade tam koluje slovník, ktorý by na rodinnej oslave znamenal ľadové ticho a koniec večera.

Nejde o cynizmus, aj keď tak znie. Je to šibeničný humor, teda vtipkovanie o veci, ktorá sa práve deje vám alebo priamo pred vami. Drží tlak na znesiteľnej úrovni po celú zmenu a funguje len dovnútra: medzi ľuďmi, ktorí vidia to isté a vedia, na čej strane stojíte. Tá istá veta povedaná príbuznému pacienta by bola krutosť.

Medzi komikmi sa traduje pravidlo, že komédia je tragédia plus čas. Najprv sa stane nešťastie, potom uplynie dosť dlho a až potom sa z toho dá robiť vtip. Šibeničný humor túto rovnicu obchádza a čas z nej vyškrtne. Smie to však len ten, koho sa to týka, a v tom je celý rozdiel medzi čiernym humorom a posmechom: šibeničný vtip mieri na situáciu a rozpráva ho ten, kto v nej stojí. Posmech mieri na človeka a rozpráva ho niekto zvonka. Čo ešte o povahe čierneho humoru zistil výskum, popisuje text o tom, komu sadne čierny humor.

Praktický dôsledok je jednoduchý a veľa ľudí ho porušuje v dobrej viere. Pri cudzom nešťastí čakáte, kým vtip urobí ten, koho sa týka. Keď ho urobí, môžete sa pridať. Dovtedy nie, lebo kto sa smeje prvý, ten si berie odstup, na ktorý nemá nárok.

Keď sa z nadhľadu stane únik

Jana a jej partner spolu žijú šesť rokov. Keď sa počas posledného roka niekoľkokrát pokúsil otvoriť otázku, ako im spolu vlastne je, dostal zakaždým šikovnú odpoveď. Raz o tom, že vzťahové rozhovory patria do seriálov, druhý raz o tom, že by si na to mali zohnať moderátora. Obaja sa zasmiali. Tretí raz sa už nespýtal.

Jana neklame a nič pred ním neschováva. Jej humor robí presne to, na čo sú obrany dobré, teda skladá tlak. Problém je v tom, že tlak, ktorý má človeka niekam pohnúť, sa skladať nemá.

Rozdiel medzi nadhľadom a únikom nespoznáte podľa vtipu samotného. Spoznáte ho podľa toho, čo sa stane potom.

Najspoľahlivejší je posledný riadok, pretože ho nemusíte posudzovať sami. Keď sa vás ľudia okolo prestali pýtať na veci, o ktorých sa predtým hovorilo, málokedy je za tým ich nezáujem. Väčšinou už skúsili dosť pokusov, ktoré skončili smiechom, a vyhodnotili ich ako zavreté dvere.

Druhé vodidlo je opakovanie. Jeden vtip v nevhodnej chvíli neznamená nič, humor je zvyk a zvyky sa spúšťajú samy. Zbystriť sa oplatí až vtedy, keď vtip prichádza zakaždým na tom istom mieste rozhovoru, akoby tam bol zámok.

Otázka, ktorá to rozozná

Existuje skúška, ktorá zaberie päť sekúnd a je nepríjemne presná. Keď vám nabudúce napadne vtip vo chvíli, keď sa hovor stáča k niečomu vážnemu, spýtajte sa sami seba: čo by sa stalo, keby som tú vetu povedal bez neho?

Pri nadhľade vyjde nuda. Veta by znela úplne rovnako, len menej zábavne, a nič zvláštne by sa nedialo. Pri úniku sa ozve niečo iné. Cuknutie, predstava ticha, ktoré by nasledovalo, alebo prostá myšlienka, že by to bolo priveľa. To cuknutie je informácia. Vtip v tej chvíli nerobí odstup, robí dvere.

Kedy ste naposledy povedali niečo ťažké úplne rovno, bez odľahčenia na konci vety? Ak si nespomeniete, nie je to dôvod na poplach, ale je to údaj, ktorý stojí za pozornosť viac než akýkoľvek dotazník.

Najčastejšie hrá túto rolu vtip na vlastný účet. Predbehne prípadný súd tým, že si terč obsadíte sami, a okolie sa potom nepýta ďalej, veď ste sami povedali, že to zas taká hrôza nie je. Kde končí sebairónia, ktorá odzbrojuje, a začína zhadzovanie, po ktorom zostanete bez zastania, rozoberá samostatný text o sebairónii.

Za pozornosť stojí aj to, po ktorom type humoru siahate ako po prvom, lebo každý sa v záťaži správa inak. Sebaposilňujúci nadhľad vás v mizernom dni podrží bez cudzej pomoci. Ostrý humor pustí hnev von, niekedy aj do niekoho. Stmeľujúci humor ťarchu rozpustí v spoločnosti, lenže na to spoločnosť potrebuje, a tá práve nemusí byť poruke. Prehľad všetkých štyroch štýlov humoru ukazuje, čo ktorý vie a čo stojí; kde na tých škálach stojíte vy, napovie krátky test štýlov humoru. Ani jeden zo štýlov nie je rozsudok nad povahou, sú to zvyky a s tými sa dá pracovať.

Keď je toho na humor priveľa

Obrany majú svoju hranicu a je poctivé povedať ju nahlas. Humor je nástroj na chvíľu a na vlnu, nie nosný múr. Keď ťarcha trvá mesiace, keď sa vtipkuje stále o tom istom a úľava je čoraz kratšia, chyba nie je v humore. Len už na to sám nestačí.

Pár konkrétnych signálov, pri ktorých sa oplatí nezostať na to sám:

• ťarcha, ktorá nepoľavila niekoľko mesiacov a nemá viditeľný spúšťač
• vtipy o tom, že by bolo lepšie tu nebyť, aj keď ich hovoríte s úsmevom
• spánok, jedlo alebo chuť na veci, ktoré vás predtým bavili, sa zmenili a nevrátili sa
• pocit, že nemáte s kým hovoriť vážne, lebo ste sa do roly toho vtipného zamluvili

Zájsť v takej chvíli za psychológom nie je priznanie porážky ani rozsudok nad vašou povahou. Je to zhruba to isté ako ísť s boľavým kolenom k lekárovi namiesto ďalšieho polroka krívania. Humor vám tam nikto brať nebude, v ordinácii sa smiať smie. Jediné, čo je inak, je to, že po vtipe nikto od témy neodíde.

Pavol povedal tú vetu o rodine a jednej miestnosti ešte raz, asi o dva mesiace, kamarátovi pri pive. Tentoraz bez pointy a bez toho, že by čakal smiech. Kamarát sa aj tak zasmial, lebo tá veta je vtipná stále. Rozdiel bol v tom, že tým hovor neskončil.